Naša  záchrana  je

Prameň života / John Flavel

Slávne zasvätenie sa Prostrednika

"A ja za nich posväcujem sám seba"(Ján 17,19).

4. Jeho posvätenie samého seba hovorí o Jeho čírej a dokonalej svätosti, teda že nemal v sebe jedinej poškvrny či vady. Tie zvieratá, ktoré boli Jeho predobrazom, mali byť bez vady a žiadne iné neboli pre túto službu zasvätené. A takým, a viac než takým, svedčalo byť Kristovi (Žid. 7,26): "Lebo nám i svedčalo mať takého Veľkňaza, svätého, prostého zla, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov." A kým Mu svedčalo byť, tým aj bol. Preto v odkaze na baránkov obetovaných pod Zákonom Ho apoštol nazýva "bezvadným a nepoškvrneným Baránkom"(1.Pet. 1,19). Každý iný človek má na sebe dvojitú poškvrnu - poškvrnu srdca a poškvrnu života - poškvrnu dedičného hriechu a poškvrny vykonaných hriechov. No Kristus bol bez oboch. Nemal poškvrnu dedičného hriechu, lebo Ho nepočal človek. Na svet prišiel zvláštnym spôsobom, atak tejto poškvrne unikol. Nemal ani poškvrny vykonaných hriechov, pretože aká bola Jeho prirodzenosť, taký bol aj Jeho život -nepoškvrnený a čistý (Iz. 53,9 - "Nespáchal nijakej neprávosti"). A hoci bol navonok pokúšaný do hriechu, predsa nebol nikdy znečistený v srdci ani v konaní. Kvôli nám zašiel tak ďaleko, ako mohol, no predsa bol bez hriechu (Žid. 4,15). Ak posväcuje sám seba pre obeť, musí byť taký, ako vyžaduje Zákon: čistý a bez poškvrny.

5. Jeho posvätenie seba samého za nás hovorí o sile Jeho lásky a veľkosti Jeho srdca pre biednych hriešnikov, keď sa takýmto spôsobom úplne a dokonale oddelil pre nás. Atak sa všetko to, čo vykonal a vytrpel, musí vzťahovať na nás. Súc za nás posvätený, nežil jediný okamih, nevykonal jediný skutok či nepovedal jediné slovo, ktoré by nemali žiadnu tendenciu k naplneniu toho veľkého plánu nášho spasenia. Konal jedine, úplne a vždy naše dielo, súc zasvätený za nás. Jeho vtelenie sa týka nás - Izaiáš 9,6: "Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný." Nikdy by sa nestal synom človeka, ak by z nás nemal učiniť synov a dcéry Božie. Boh by nezostúpil do podoby hriešneho tela, do konštitúcie človeka, ak by nemal hriešneho človeka pozdvihnúť do podoby Boha. Všetky zázraky vykonal pre nás, na upevnenie našej viery. Keď vzkriesil z mŕtvych Lazara (Ján 11,42), povedal, "Pre zástup, stojaci okolo, som to povedal, aby uverili, že si ma ty poslal." Kým žil na tejto zemi, žil ako ten, ktorý je úplne oddelený pre nás. A keď zomrel, zomrel za nás, Gal. 3,13: "sám sa stal za nás zlorečenstvom." Keď visel na tom zlorečenom dreve, visel tam miesto nás - tam, kde sme mali visieť my. Keď bol pochovaný, bol pochovaný za nás, pretože cieľom Jeho pochovania bolo učiniť hrob príjemným pre nás, keď si do neho ľahneme. A keď opäť vstal, bolo to, ako hovorí apoštol, "na naše ospravedlnenie"(Rím. 4,25). Keď vystúpil do slávy, ubezpečoval nás, že sa to týka nás, pretože nám šiel pripraviť príbytky, a ak by to tak nebolo, povedal by nám to (Ján 14,2). A teraz je tam a žije tam pre nás, pretože "vždycky žije, aby sa prihováral za nás"(Žid. 7,25). A keď sa opäť vráti, aby súdil svet, príde si aj po nás. Príde (nech už to bude kedykoľvek), "aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých, ktorí uverili"(2.Tes. 1,10). Príde, aby zhromaždil svojich svätých domov ku sebe, tam, kde je On, aby s Ním mohli byť všetci v duši i v tele naveky. Takto vidíte, že ako Jeho zasvätenie za nás vskutku hovorí o Jeho oddelení sa pre náš úžitok, tak nám aj On daroval seba samého, svoj čas, život, smrť a všetko, žijúc a umierajúc pre jediný cieľ, a to pre uskutočnenie tohto nádherného diela našej spásy.

6. Jeho posvätenie seba samého za nás jasne hovorí o zástupnosti Jeho smrti, teda že to bolo namiesto nás. Keď kňaz zasvätil obeť, bola oddelená pre ľud. Tak je napísané o kozlovi vypustenom na púšť: "A Áron položí obe svoje ruky na hlavu živého kozla a bude vyznávať nad ním všetky neprávosti synov Izraelových a všetky ich prestúpenia čo do všetkých ich hriechov a dá ich na hlavu kozla a vyženie ho človekom, ustanoveným na to, na púšť"(Lev. 16,21). Takto hovorí aj Iz. 53,6-7 - stál na našom mieste, aby niesol naše bremeno. A ako Áron položil neprávosti ľudu na kozla, tak boli tie naše položené na Krista. V ten deň Mu bolo povedané, "Na Tebe nech je ich pýcha, ich nevera, tvrdosť ich sŕdc, ich márne myšlienky, ich svetáctvo. Si zasvätený za nich, aby si bol obeťou na ich mieste." Jeho smrť bola na našom mieste ako aj pre naše dobro. Toto všetko znamená Jeho posvätenie seba samého za nás...→

Utrpenie v živote spravodlivého

Časť 2. Jóbova ťažká skúška sa pritvrdí

Prichádzame do 2. kapitoly knihy Jób. Očakávali by sme, že po tom, ako Jób v tejto nesmierne ťažkej skúške výborne obstál, ho Boh pozdvihne a odmení tak náhle, ako náhle prišli na Jóba všetky tie rany a straty. Ako pokračuje príbeh tohto spravodlivého bezúhonného muža? Scenár sa takpovediac zopakuje. Ak by sme povedali o prvej kapitole, že to bola Jóbova ťažká skúška, tak o druhej kapitole môžeme povedať, že Jóbova ťažká skúška sa ešte pritvrdí. Čo sa udeje? Satan opäť príde pred Hospodinovu tvár a Hospodin opäť vyzdvihne Jóba ako muža bojaceho sa Boha, chrániaceho sa zlého, a naviac takého, "ktorý sa ešte vždy drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma popudil proti nemu, aby som ho pohltil bez príčiny"(Jób 2,3). Jób zostáva bezúhonný i napriek tomu, čo sa mu stalo, a dokonca napriek tomu, že sa mu to nestalo kvôli tomu, že by nejako vo svojom živote zlyhal voči Bohu. Všimnime si slová "bez príčiny". Príčinou Jóbovho utrpenia nie je Jóbov pád, zlyhanie, zhrešenie. Na strane Jóba niet príčiny. To, čo sa Jóbovi udialo v tejto skúške, nemalo dôvod v Jóbovom živote alebo v Jóbovej osobe. Toto máme odkryté, lebo vidíme do zákulisia. Vidíme, kvôli čomu skúška bola a akú mala príčinu. Príčinou bolo ukázať, čo je v srdci Jóba, čo je neviditeľné satanovi, čo je neviditeľné svetu a ľuďom. Ukázalo sa, že Jób neuctieva Boha len kvôli prosperite a Božiemu požehnaniu. Ukázalo sa, že Jób verí Bohu a plne mu dôveruje, pretože Hospodin je Boh. To je jeden jediný dôvod, ktorý každému z nás má stačiť na to, aby sme Bohu plne verili, plne mu dôverovali, vo všetkom a dokonale sa na neho spoľahli a nádejali - a z celého srdca ho milovali. Mohlo by nás zaraziť, že Hospodin hovorí, že satan ho popudil proti Jóbovi. Môže satan pokúšať Boha na zlé? Z Božieho slova vieme, že nie (Jakub 1,13). Boha nikto nemôže pokúšať na zlé. A ani sám Boh nikoho nepokúša na zlé. Boh dopustil na Jóba túto skúšku napriek tomu, že to bolo hrozné utrpenie, a to pre príčinu, o ktorej sme hovorili. Táto situácia nie je v rozpore s tým, že Boha nikto nemôže pokúšať na zlé. Boh túto skúšku dopustil, lebo on sám chcel, aby sa táto skúška udiala. Rozumejme tomu, že ani v tomto nemôžeme Bohu pripísať zlý úmysel. Ak by sme pripísali Bohu zlý úmysel, zhrešili by sme, urobili by sme opak toho, čo urobil Jób. Jób v tomto všetkom nezhrešil, neprivlastnil ("nepripísal") Bohu ničoho nerozumného (Jób 1,22). Aj my si musíme dávať veľký pozor, keď sa takéto veci udejú v našom živote, prídu skúšky a utrpenie, aby sme nikdy o Bohu zle nezmýšľali, aby sme nikdy o Bohu nič zlé a nerozumné nepovedali. Boh má plné právo a aj slobodu jednať tak, ako on chce, a to nijako neruší to, že je dobrý, že je svetlom a niet v ňom nijakej tmy, a že je láska. Zbožný Jób je v tomto naozaj úžasným príkladom. Vráťme sa teraz k tomu, ako Hospodin po druhý raz vyzdvihol Jóba pred satanom ako muža verného a bezúhonného aj napriek dopadom z prvej skúšky, ktorá na Jóba prišla bez príčiny. Aká je reakcia satana? Keď to prvé krivé obvinenie zo strany satana nefungovalo, tak satan prichádza s novým obvinením: "No dobre, tak teraz už vieme, že Jób ťa neuctieva kvôli prosperite a zemskému požehnaniu, ale pozri: človek si svoj život cení nadovšetko": "všetko, čo má človek, dá za svoj život"(Jób 2,4). Tu satan udiera na citlivú strunu. Či to nie je s nami ľuďmi tak, že svoj život si ceníme nadovšetko? Náš vlastný život - tak veľmi ho chceme mať vo svojich vlastných rukách. Prežiť ho naplno, užiť si života a nech nám naň nikto nesiaha, lebo je to náš život. Nehovorím len o holej existencii, o holom živote, ale aj o tom, akým spôsobom ho chceme prežiť, čo v tomto živote chceme zažiť a dosiahnuť. Nechceme, aby nám niekto diktoval, ako máme svoj život prežiť. Máme svoje vlastné "veľmi dobré" predstavy o tom, čo je pre nás najlepšie. Všimnime si, ako na túto tému udiera Pán Ježiš Kristus ako na úplne kľúčovú a zásadnú, keď hovorí: "lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňa stratil svoju dušu, nájde ju"(Matúš 16,25). V tomto zmysle duša znamená život. Pán Ježiš jasne hovorí, že to, o čo najviac ide, je večný život a vzkriesenie z mŕtvych. Aby sme ku vzkrieseniu mohli dôjsť, musíme sa vzdať vlastného života a prijať život, ktorý dáva Spasiteľ. Prijať nové narodenie a nový život z Ducha. Kto by sa silou mocou chcel držať svojho vlastného života, ten ho nakoniec aj tak stratí - na večné veky. Satan prichádza s novým, ešte rafinovanejším obvinením: "nože vystri svoju ruku a dotkni sa jeho kosti a jeho tela, či ti nebude zlorečiť do tvári!"(Jób 2,5). Satan obviní Jóba, že keď mu bude vzaté zdravie, Jób zaprie Boha. Keď je nám zásadným spôsobom odňaté zdravie, tak sme odrezaní od všetkého, čo život ponúka. Keď ste pripútaní na lôžko a trpíte v bolestiach, tak nechodíte po horách, netešíte sa z nádhernej prírody, nesedíte za stolom a nehodujete so svojimi priateľmi a rodinou, nenapĺňate svoje životné plány a osobné túžby. Satan obviňuje: Všetko, čo človek má, dá za svoj život (za svoje zdravie). Ako reaguje Boh na satanovo obvinenie? Hospodin dal zelenú aj tejto skúške (verš 6). Ale všimnime si opäť, že síce dal zelenú, ale stanovil hranice. Satan nemôže vziať Jóbovi holý život (verš 6). Satan môže urobiť len to, čo mu Hospodin dovolí, čo Boh dopustí. Potom satan ide a vezme Jóbovi zdravie (verše 7-8), raní ho tou hroznou chorobou. Vo verši 9 čítame, ako Jóbova manželka chce manželovi a v celej tejto záležitosti pomôcť. Prichádza s jednou "vynikajúcou" radou: "Či sa ešte držíš svojej bezúhonnosti? Zloreč Bohu a zomri!" Jóbova manželka v podstate hovorí, že ak Boh takto odpláca bezúhonnosť, tak potom vzťah s Bohom nemá zmysel, a v takejto situácii je človeku lepšie Boha zaprieť a zomrieť. Koľká nevera! Aké nepoznanie Boha! Ona mu radí: "zabaľ to už s tou tvojou zbožnosťou, bezúhonnosťou a vierou, vzopri sa Bohu a zomri, lebo to ti bude lepšie". Takýto postoj je veľavravný. Vidíme ho aj dnes v spoločnosti okolo seba. Eutanázia alebo samovraždy. Prečo? Pretože: "Život si treba užiť". Mnohí hovoria: Keď príde ťažké utrpenie, strata zdravia, keď prídu neznesiteľné bolesti, tak je lepšie ho ukončiť. Keď nám život neponúka to, čo by sme chceli od života, treba so životom skoncovať. Nechceme predsa mať v živote utrpenie, nechceme bolesť, nechceme ťažkú chorobu. A o tomto je druhá Jóbova skúška: Život nadovšetko! Večný život Boh ponúka skrze Ježiša Krista a volá nás, aby sme večný život prijali vierou. Jediné, čo človeka môže zastaviť, je to, že svoju dušu a svoj zemský život miluje nadovšetko. Preto Božie slovo hovorí (Matúš 16,25): "Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňa stratil svoju dušu, nájde ju". Božie slovo hovorí, že si máme zhromažďovať svoj poklad v nebi, že máme svoj zrak upierať do večnosti, do neba (Matúš 6,19), lebo: kde je náš poklad, tam bude i naše srdce (Lukáš 12,34). Jóbova manželka tak ďaleko nedovidela, nedovidela do nebies, nedovidela do večnosti. Vo verši 10 vidíme Jóbovu reakciu. V tej ťažkej situácii, a čo viac, s pokušením od manželky, Jób statočne reaguje: "Hovoríš, ako hovorieva niektorá z bláznivých. Či azda len dobré budeme brať od Boha a zlého nebudeme brať?". "Či azda len dobré budeme brať od Boha a zlého by sme nebrali", to je opäť zvláštny, pozoruhodný výrok. Opäť si kladieme otázku: Povedal to Jób správne, alebo už tak trochu stráca rozum z tej bolesti a choroby? Pozrite, čo hovorí verš 10: "V tom vo všetkom nezhrešil Jób svojimi rtami". To znamená, že Jób sa vyjadril správne. Nuž, ale či môže dobrý a láskavý Boh dávať zlé veci do života verného a spravodlivého? Boh je dobrý. To platí vždy a za každých okolností a bez výnimky. Keď teraz Jób hovorí, či aj zlé nebudeme brať od Boha, tak hovorí zo zemskej perspektívy. Nemusíme sa báť povedať, keď sa nám zo zemskej perspektívy stanú zlé veci, že sa nám stali zlé veci. Nie je to v konflikte s tým, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré. Je úžasne oslobodzujúce vedieť a veriť, že aj keď ma v živote postretnú zlé veci, spolu dokopy v Božom pláne spásy mi to raz nakoniec aj tak bude na dobré, ak skrze vieru patrím Ježišovi Kristovi. Aj z druhej kapitoly načerpajme veľké poučenie. Rozumejme tomu, že Boh je Bohom, a je úplne zvrchovaný vo všetkom. Verme mu a plne mu dôverujme za každých okolností, bez ohľadu na naše zdravie a zemskú prosperitu. Odovzdajme naše životy plne do Božích rúk, nesnažme sa ponechať si časť, či oblasť nášho života pod našou vlastnou vládou...→

(Peter Vajda)

Cena duše

Alexander Veľký žil vo štvrtom storočí pred Kristom. Bol dedičom trónu malého štátu Macedónia, ale neskôr dobyl obrovskú ríšu, ktorá zahŕňala Grécko, Egypt, Perziu, Pandžáb a Afganistan. Bol to legendárny vojak s obrovským bohatstvom a mocou. Mali by sme závidieť takémuto človeku? Nechám na vás, aby ste to sami posúdili na konci tohto zamyslenia.

"A privolajúc si k sebe zástup so svojimi učeníkmi a povedal im: Ak chce niekto prísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech vezme svoj kríž a ide za mnou. Lebo ktokoľvek by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by stratil svoju dušu pre mňa a pre evanjelium, ten ju zachráni. Lebo čo osoží človekovi, keby získal čo hneď i celý svet a svoju dušu utratil? Lebo veď aké výmenné dá človek za svoju dušu?"(Marek 8,34-37). Znamená to každý deň spoznávať, že náš život nepatrí nám, ale jemu. Stručne povedané, Ježiš volá každého, kto chce prísť za ním, aby zaprel sám seba a nasledoval jeho kroky. Tak či onak, bude to znamenať utrpenie; môže to byť utrpenie spôsobené odcudzením, nepochopením, zosmiešňovaním, dokonca nenávisťou alebo prenasledovaním. Teda zapretie seba samého a utrpenie pre neho (prevzatie kríža) je neoddeliteľnou súčasťou toho, čo znamená nasledovať Ježiša. Mohli by sme byť pokúšaní myslieť si, že to všetko je vysoká cena. Napokon, zdá sa, že tento svet má toho toľko čo ponúknuť, a potom, kto chce žiť život v sebazaprení a utrpení? Inštinktívne chceme nájsť šťastie a chrániť sa pred každým nebezpečím a každým utrpením. Nie je pravdou, že tento svet ponúka oveľa príťažlivejšie veci, ako Pán vyžaduje od tých, ktorí ho chcú nasledovať? Avšak vo veršoch, ktoré chceme dnes skúmať, Ježiš predkladá veľmi presvedčivý argument, aby ukázal, že aj keď by bolo treba zaplatiť akúkoľvek cenu, nasledovať ho je oveľa rozumnejšie ako žiť pre veci tohto sveta. Toto je jeho argument: "Lebo čo osoží človekovi, keby získal čo hneď i celý svet a svoju dušu utratil? Lebo veď aké výmenné dá človek za svoju dušu?" Čo tým Ježiš myslí, keď hovorí o získaní celého sveta? Je zrejmé, že žiaden jednotlivec nemôže vlastniť všetko vo svete, ale predstavme si, že by mohol. Človek, ktorý je nielen najbohatší na svete, ale patrí mu všetko, čo existuje na planéte: hory, údolia, oceány a jazerá, mestá a dediny a tiež všetko a všetci, čo v nich žijú. Všetci ľudia na zemi sú jeho, rovnako ako striebro a zlato; nič mu nie je nikdy odopreté, všetko vlastní a užíva si to. Okrem neobmedzeného bohatstva tomuto človeku patrí všetka česť, moc a autorita, akú si len vieme predstaviť. Nie je len najväčším kráľom na zemi, je aj kráľom všetkých ostatných kráľov. Všetci ho obdivujú a je zaplavovaný všetkými chválami, poctami a cťou celého sveta. Nemá súperov, keďže je najvyšším a nesporným vlastníkom celej zeme. Ale nad to všetko bohatstvo a česť má tento človek slobodu užívať si každý pôžitok, ktorý tento svet ponúka. Žiadna rozkoš mu nikdy nie je odopretá, nikto mu nikdy neprekáža ani ho neobmedzuje v jeho potešení. Môže robiť, čo chce bez toho, aby si musel niekedy od niekoho žiadať povolenie. Viete si to predstaviť? Neobmedzené bohatstvo, neobmedzená česť a moc, neobmedzené pôžitky. Toto je neuveriteľný scenár, ktorý rozširuje našu predstavivosť. Čo však hovorí Ježiš o takomto človeku? Kladie jednoduchú otázku: "Aký je z toho osoh?" Prečo tak hovorí? Hovorí tak preto, lebo každý, kto žije len pre tento svet, nech je akokoľvek bohatý, mocný a šťastný, určite skončí ako porazený. Je pravda, že môže pôsobiť ako víťaz počas svojho života na zemi, môžu ho obdivovať, môžu mu závidieť milióny ľudí, ale jedného dňa sa jeho život skončí. Možno získal celý svet, no keď zomrie, nebude mať z toho žiaden úžitok. Jediné, čo sa bude v ten deň brať do úvahy, bude stav jeho duše. Všetko, čo sme získali a nahromadili počas zemského života, budeme musieť zanechať, ale naša duša nezomrie! Bude naďalej existovať až za hrob, bude existovať navždy. Čo je to duša? Duša predstavuje našu skutočnú bytosť, teda to, čo nás robí, kým sme. Zjednodušene povedané, človek sa skladá v zásade z dvoch častí; z vonkajšej, ktorú poznáme ako naše fyzické telo; a vnútornej, ktorej hovoríme duša alebo duch, alebo vnútorný človek. Telo je porušiteľné a zomiera, kým duša žije naveky. Čo mal teda Ježiš na mysli, keď v našom texte povedal: "Lebo čo osoží človekovi, keby získal čo hneď i celý svet a svoju dušu utratil?" Čo to znamená stratiť vlastnú dušu? Znamená to stráviť večnosť pod Božím hnevom v pekle. Potom Ježiš pokračuje v 37. verši: "Lebo veď aké výmenné dá človek za svoju dušu?" Zamyslime sa nad človekom, ktorý strávil celý život získavaním a utrácaním; všetka jeho pozornosť bola upretá na materiálny svet, ako keby nemal dušu. Potom prechádza z tohto súčasného života do večnosti, aby si príliš neskoro uvedomil, že stratil všetko, čo kedy vlastnil z majetkov tohto sveta, avšak aj svoju dušu. Čo môže teraz urobiť? Je pre neho ešte nejaká nádej? Má ešte niečo, čím by zaplatil za oslobodenie svojej duše od následného večného utrpenia? Pre stratenú dušu niet záchrany. Smrť zatvára dvere na večné veky. Neexistuje vážnejší okamih ako tento. Ale milí priatelia, toto ešte nie je náš prípad, pretože kým sme nažive v našich telách, existuje nádej pre naše duše. Nemyslime si, že keď nevlastníme obrovské majetky ako ten človek, ktorého som opísal, Ježišove slová sa nás netýkajú. Nie, Ježiš ich hovoril každému, kto má pre Pána málo času. A teda, ak je tvoja duša stále v nebezpečenstve, kde môžeš nájsť pomoc? Vráťme sa k veršu 37: "Lebo veď aké výmenné dá človek za svoju dušu?" odpoveď je, ako sme videli, "nič". Neexistuje nič, za čo by sme mohli vymeniť svoju dušu. Ale toto je dobrá správa: Pán Ježiš Kristus dal niečo ako výmenu za duše ľudí. Na kríži vylial svoju vzácnu krv, teda obetoval svoj život - aby vykúpil duše mužov a žien zo strašnej vyhliadky na to, že budú navždy stratené. Žiadna iná cena by nebola dostatočná, nič v celom vesmíre by nedokázalo vykúpiť ľudské duše. Keď to zhrnieme, neexistuje nič, čo by sme mohli dať ako výmenu za svoju dušu, ale Ježiš dal svoj život, aby kúpil duše stratených mužov a žien, ako sme my. Čo teda musíme urobiť, aby sme boli zachránení na celú večnosť? V prvom rade musíme činiť pokánie zo svojho materializmu, z toho, že sme žili pre stvorené veci, a nie pre nášho Stvoriteľa. Potom sa musíme vierou úplne spoľahnúť na Ježiša, veľkého Spasiteľa a Vykupiteľa. Priateľu, uveril si už v Spasiteľa, alebo je tvoja duša stále stratená? A mimochodom, Alexander Veľký zomrel na maláriu vo veku 35 rokov.

(Michael Steedman)