Zabudni na seba a získaj slobodu/Timothy Keller

1. Prirodzená povaha ľudského ega

V šiestom verši Pavol veriacich v Korinte napomína, aby sa nikto nevychval'oval. Povieš si, že to nie je nič nové. Samozrejme, že pýcha je nevhodná. Musíme si však uvedomiť, že slovo, ktoré tu Pavol používa pre pýchu, nie je to bežne hubris, ale physioõ. Je to neobvyklé slovo. V tomto liste ho Pavol používa tu a ešte pät'krát na iných miestach a raz v druhej kapitole Listu Kolosenským. V Biblii ho nikde inde nenájdete, používa ho iba Pavol. Mnohí odborníci na Bibliu si uvedomujú, že je to Pavlova špecialita. Použitím tohto konkrétneho slova sa Pavol snaží veriacich v Korinte naučit' niečo о ľudskom egu. Slovo, ktoré používa pre pýchu doslova znamená príliš nahustený a nafúknutý nad rámec svojej veľkosti. Súvisí to so slovom mechy alebo pľúca. Je to veľmi názorné vyjadrenie. Vyvoláva to bolestivú predstavu ľudského orgánu, ktorý sa nadmerne nafúkol, lebo sa do neho načerpalo príliš veľa vzduchu. Так veľa, že je až prehustený a tesne pred prasknutím. Je nahustený, nafúknutý a značne prekračuje svoju zvyčajnú veľkost'. A ako Pavol hovorí, práve to je prirodzený stav ľudského ega. Myslím si, že je to názorná a zaujímavá metafora a mali by sme sa zamysliet', čо tým chce Pavol povedat'. Možno by to mohlo zniet' takto: "Podľa mňa tento obraz poukazuje na štyri prirodzené povahy ľudského ega: je prázdne, bolestivé, vždy zaneprázdnené a krehké." Ako prvé je prázdne. Vlastnost', ktorá poukazuje na skutočnost', že podstatou ľudského ega je prázdnota. Príliš nafúkané a naduté ľudské ego vo svojom strede nemá nič. Je prázdne. Soren Kierkegaard vo svojej knihe "Choroba ku smrti" hovori, že ľudská dúša sa prirodzene pokúša vybudovat' si identitu na niečom mimo Вoha. Duchovná pýcha je ilúzia, že sme schopní viest' vlastný život, že dokážeme po svojom vnímat' vlastnú sebaúctu a objavit' význam života, ktorý postačí na to, aby naša existencia dávala zmysel aj bez Boha. Soren Kierkegaard hovorí, že normálne ľudské ego sa buduje na niečom, čо sa netýka Boha. Hľadá niečo, čо mu dá zmysluplnú hodnotu, výnimočný pocit, pomôže spoznat' zmysel svojej činnosti a na tom sa potom buduje. A, samozrejme, ako zo skúsenosti vieme, ak sa na miesto, ktoré pôvodne patrí Bohu, snažíš umiestnit' niečo iné, je to niečo veľmi malé. Stratí sa to tam. Takže prvou vlastnosťou ľudského ega je, že je prázdne. Druhou vlastnosťou je, že je bolestivé. Nafúkane a príliš nahustené ego boli. Zamyslel si sa už niekedy nad skutočnosťou, že si svoje telo nevšímaš, až kým s ním niečo nie je v poriadku? Ked' sa prechádzame, tak nezvykneme premýšlat' о tom, ako fantasticky sa naše prsty na nohách cítia alebo ako naše lakte dnes úžasne fungujú. Zamýšlame sa nad tým iba vtedy, ked' sme už niekedy mali problémy. Deje sa to preto, že časti nášho tela na seba upozornia iba vtedy, ak s nimi nie je niečo v poriadku. Ego často bolí. Dôvodom je, že je neskutočne chybné. Je neuveriteľne chybné. Neustále na seba púta pozornost'. Deje sa to každý deň. Vždy nás núti premýšľať, ako vyzeráme a ako s nami zaobchádzajú. Ľudia niekedy zvyknú hovoriť, že niečo zranilo ich city. Naše city však nemôže nič zraniť! Zranené je moje ego, moje ja, moja identita. Našim citom sa darí celkom dobre! To moje ego bolí. Prechádzka moje prsty nezraní, kým ma už predtým neboleli. Ego ma bolieť nebude, pokiaľ s ním už kedysi nebolo niečo v poriadku. Zamysli sa nad tým. Prekonať deň bez toho, aby niekto urazil či ignoroval naše pocity, aby sme sa cítili hlúpo či deptali sami seba, je náročné. Deje sa to preto, že s mojím egom niečo nie je v poriadku. Niečo nie je v poriadku s mojou identitou. So mnou niečo nie je v poriadku. Moje ego sa nikdy neraduje. Vždy púta pozornosť na seba. Takže po prvé je prázdne. Po druhé, keďže pracuje ako prepchané brucho, je nafúknuté a rovnako je aj bolestivé. Za tretie je ego neuveriteľne zaneprázdnené. Inými slovami neustále na seba priťahuje pozornosť. Dokáže sa neuveriteľne zamestnať pokusmi zaplniť vlastnú prázdnotu. Vždy sa venuje dvom veciam: porovnávaniu sa a vychvaľovaniu. V citáte si môžeš všimnúť oboje. Najskôr si v šiestom verši všimni, že Pavol vetu neukončil za slovom nevychvaľoval. Pavol nehovorí: "... aby sa nikto nevychvaľoval." Nie, on hovorí: "... aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému." V tom sa nachádza podstata toho, čo znamená mať prirodzené ľudské ego. Obyčajné ľudské ego sa pokúša zaplniť svoju prázdnotu a vyrovnať sa s trápením tým, že sa porovnáva s inými ľuďmi. To je jeho spôsob. Robí to neustále. V knihe "K jadru kresťanstva" C. S. Lewis v známej kapitole o pýche poukazuje na to, že pýcha je prirodzene súťaživá. Súťaživosť sa nachádza v samotnom srdci pýchy. "Pýcha sa neraduje zo skutočnosti, že niečo vlastní, ale z toho, že má viac ako iný človek. Zvykneme hovoriť, že človek je pyšný na svoje bohatstvo, múdrosť či dobrý vzhľad. On však nie je. Je hrdý na to, že je bohatší, múdrejší alebo vyzerá lepšie ako ostatní. Ak by sme boli všetci rovnako bohatí či múdri, alebo by sme vyzerali rovnako dobre, nebol by dôvod na pýchu." Inými slovami, dokážeme byť hrdí iba ak sme úspešnejší, inteligentnejší alebo vyzeráme lepšie ako človek vedľa nás. V spoločnosti úspešnejšieho, inteligentnejšieho alebo lepšie vyzerajúceho človeka, ako sme my, strácame radosť z toho, čo nás inak teší. Čiže skutočne nás to neuspokojuje. My sme na to hrdí. Ako C. S. Lewis hovorí, pýcha je potešenie z toho, že máme viac ako druhý človek. Žiadostivosť vedie muža k tomu, aby sa vyspal s nádhernou ženou, len aby si dokázal, že na to má a že to robí z nadradenosti. Pýcha ničí schopnosť skutočne sa z tej ženy tešiť. Počas školy mi mama zvykla hovoriť: "Vieš, zlatko, mal by si sa stať členom šachového klubu." Odpovedal som: "Mami, ja neznášam šach." "Áno, ja viem," odpovedala, "ale v prihláške na vysokú školu to bude dobre vyzerať." Neskôr to skúšala znovu: "Nezvyknú v sobotu večer nosiť jedlo bezdomovcom a hladným ľuďom v centre mesta? Prečo sa k nim nepridáš?" "Mami," odpovedal som, "neznášam také veci." Vtedy prišla rovnaká odpoveď: "Áno, zlatko, ja viem, ale v prihláške na vysokú školu to bude dobre vyzerať." V škole som teda zvykol robiť veci, ktoré ma vo svojej podstate absolútne nezaujímali. Jednoducho som si vytváral životopis. Práve toto naše ego robí neustále. Pracujeme, ale vôbec nás to neteší, držíme diétu a nenachádzame v tom pôžitok. Robíme rôzne veci nie preto, že by nás tešili, ale preto, že sa snažíme zostaviť si pôsobivý životopis. Keď sa porovnávame s inými ľuďmi a snažíme sa vyzerať lepšie ako ostatní, iba sa chvastáme. Presadzujeme samých seba, vytvárame si pôsobivý životopis, lebo zúfalo chceme zahnať vlastnú predstavu o neschopnosti a prázdnote. Ego je zaneprázdnené. Neustále veľmi zaneprázdnené. A nakoniec, rovnako ako prázdne, bolestivé a zaneprázdnené, je ego aj krehké. Deje sa to preto, že ak je niečo príliš nahustené hrozí nebezpečenstvo, že to spľasne ako prefúknutý balón. Ak sme plní vzduchú a nenaplňa nás niečo pevné, tak byť príliš nahustený alebo spľasnutý je v zásade to isté. Komplex nadradenosti a podradenosti je v podstate rovnaký. Výsledok je vždy prehnaný. Človeku s komplexom nadradenosti hrozí, že spľasne a človek s pocitom menejcennosti už spľasol. Človek s komplexom menejcennosti bude hovoriť, že sa nenávidí a bude to opakovať aj sebe. Už spľasol. Ak si už spľasol, znamená to, že si bol nafúknutý. Spľasnúť alebo byť v nebezpečenstve, že človek spľasne, je rovnaké. Ego je tým krehké. Prázdne, bolestivé, zaneprázdnené a na základe toho krehké. Uvediem dokonalý príklad. Nesnažím sa tým poukázať na to, že by bola horšia ako iní ľudia. Ona vlastne odhaľuje, že si je vedomá obrovskej dávky svojej jedinečnosti a má môj veľký obdiv. Avšak ak chcete dokonalý príklad toho, o čom tu hovorím, uvediem úryvok z rozhovoru, ktorý Madonna dávnejšie poskytla pre časopis Vogue, kde hovorí o svojej kariére. Vyjadruje sa takto: "V živote ma poháňa strach z toho, že budem priemerná. To ma vždy ženie vpred. Zvládnem jednu etapu života a zistím, že som výnimočná ľudská bytosť. Potom však príde pocit, že som všedná a nezaujímavá, až kým sa mi znovu podarí niečo urobiť. Lebo aj napriek tomu, že som niekto, stále to musím dokazovať. Tento zápas nikdy nekončí a predpokladám, že ani neskončí." Niečo ti poviem. Madonna sa pozná lepšie, než väčšina z nás pozná samých seba. Kedykoľvek niečo dosiahne, má podobné myšlienky: "Teraz som už dospela k tomu, že som niekto. Na druhý deň si však uvedomím, že keď nebudem pokračovať, som nikto. Moje ego nič neuspokojí. Moje vnímanie seba, túžba po sebaúcte, potreba istoty, že som niekto, sa neuspokojila. Na základe toho, čo ľudia o mne hovoria a čo sa píše v novinách a časopisoch mám dojem, že som to dosiahla. Nasledujúci deň však musím ísť ďalej a hľadať inde. Prečo? Lebo moje ego je nenásytné. Je to čierna diera. Nie je podstatné, koľko toho do nej vložím, komora je prázdna. Každé ráno do nej vkladám všetko možné, kŕmim ju a večer je prázdna. Som niekto, ale stále cítim potrebu stať sa niekým." Láka nás myšlienka, že je neurotická. Nie, ona sa pozná. Zašla ďalej ako väčšina z nás. Je to prirodzený stav ľudského ja. Práve o tom Pavol hovorí ľuďom v Korinte. Všetci, čo sa za neho bijú a vyhlasujú, že s ním majú výnimočný vzťah, len preukazujú obrovskú dávku pýchy. Nevedia sa tešiť zo skutočnosti, že ho poznajú. Svoj vzťah s Pavlom používajú v snahe dokázať svoju nadradenosť nad inými ľúďmi v zbore. Pavol chce, aby spoznali rozdiel, ktorý evanjelium vyvoláva a ako zmenilo jeho. Pozri sa na tretí a štvrtý verš. Ukazuje Korinťanom, ako evanjelium zmenilo jeho osobné vnímanie vlastného ja, sebaúcty a vlastnej identity. Jeho ego už funguje úplne iným spôsobom...→

Oznámené a oznamované evanjelium

"A oznamujem vám, bratia, evanjelium…"(1.Korintským 15,1–7).

Kristus vstal z mŕtvych

Pán Ježiš, keď bol na tejto zemi v tele a chodil s učeníkmi, tak sám predpovedal nielen svoju smrť, ale aj to, že vstane z mŕtvych: "Lebo ako bol Jonáš v bruchu veľryby tri dni a tri noci, tak bude i Syn človeka v srdci zeme tri dni a tri noci."(Matúš 12,40). Kristus vstal z mŕtvych: "ktorého Boh vzkriesil oprostiac bolestí smrti, ako aj nebolo možné, aby bol ňou držaný."(Skutky 2,24). Vzkriesenie Ježiša Krista prorocky predpovedalo aj Božie slovo, a to už storočia pred jeho obeťou na kríži: "Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie."(Žalmy 16,10), "…aby, ak jeho duša položí obeť za hriech, videl svoje semeno, bol dlhoveký, a to, čo sa ľúbi Hospodinovi, zdarilo sa v jeho ruke."(Izaiáš 53,10). "Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa…"(Izaiáš 53,11). "Preto mu dám podiel medzi veľkými, a s mocnými deliť bude korisť…"(Izaiáš 53,12). To, čo sa prorocky píše o Kristovi v týchto veršoch, nemôže platiť o niekom, kto zomrie a zostane mŕtvy. Píše sa tu o budúcnosti po jeho smrti a o odmene za zástupnú obeť, za zástupnú smrť.

Vzkriesený Kristus sa ukázal mnohým hodnoverným svedkom

"a že sa ukázal Kéfašovi, potom dvanástim, potom sa naraz ukázal viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina žije až doteraz, ale niektorí tiež zosnuli. Potom sa ukázal Jakobovi, potom všetkým apoštolom. Naposledy od všetkých sťa nedochôdčaťu sa ukázal i mne."(1.Korintským 15,5–8). Svedectvo o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych je kľúčové. Ak by bol zostal v hrobe, bol by býval len obyčajný človek, možno prorok, rečník, sociálny reformátor, moralista, revolucionár. Ale On bol a je Boží Syn, vstal z mŕtvych, smrť ho nemohla držať (Skutky 2,24). Toto svedectvo stojí na mnohých hodnoverných očitých svedkoch. Svedčia o tom, že Ježiš je Kristus, je Spasiteľ sveta a hriešnikov. Ich svedectvo sa stalo svedectvom Božieho slova. To isté svedectvo o vzkriesení Krista bolo prorockým svedectvom Písma už storočia pred nimi. Tí, ktorí boli očitými svedkami jeho života, smrti na kríži, a zmŕtvychvstania, celý život o tom vydávali svedectvo aj za cenu straty vlastného života. Toto svedectvo Boh vydáva aj vo svojom slove a je kľúčové. Protivníci evanjelia sa vehementne snažia ukázať, že Ježiš nevstal z mŕtvych (pozri aj Matúš 27,64). Na vzkriesení Krista z mŕtvych visí aj naše budúce vzkriesenie: "A ak Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, prebýva vo vás, tak teda ten, ktorý vzkriesil Krista Ježiša z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás."(Rímskym 8,11).

Podľa Písem

Boh sa nám dáva poznať, a dáva nám poznať aj svoju vôľu a svoje plány tak, že nám oznamuje pravdy: "Hľa, predpovedané veci prvé prišli, a nové ja oznámim; dám, aby ste počuli o nich prv, ako vypučia."(Izaiáš 42,9). Boh oznamuje veci tak, že ich komunikuje prorokom, a proroci všetkým ľuďom: "Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi."(Židom 1,1). Čo Boh prorocky vo svojom slove oznámil, to sa určite stane. Preto aj v Izaiášovi v 53-tej kapitole, keď Božie slovo prorocky oznamuje budúcu obeť Pána Ježiša, hovorí o tejto zástupnej obeti v minulom čase. Je to tak preto, lebo to, čo Boh oznámil, je tak isté, ako keby sa to už stalo. Čo Boh zasľúbil, to bude platiť a stáť.

Zhrnutie a záver

Spasenie je na základe zástupnej obete Pána Ježiša na kríži, na základe jeho dokončeného diela vykúpenia, skrze ospravedlnenie. Ospravedlnenie je z viery. Ospravedlnenie znamená pripočítanie všetkých našich hriechov a vín Kristovi, a pripočítanie celej jeho spravodlivosti nám. "ale aj pre nás, ktorým sa má počítať, nám veriacim na toho, ktorý vzkriesil Ježiša, nášho Pána, z mŕtvych, ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie"(Rímskym 4,24–25), "Lebo ak vtedy, keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tak je o mnoho istejšie, že súc zmierení budeme spasení jeho životom"(Rímskym 5,10).

(Peter Vajda)

Proroctvo a zmysel života?

Proroctvo a zmysel života? Všetko, čo Božie slovo odhaľuje, či prorokuje pre budúcnosť, alebo aj to čo bolo predpovedané a už sa naplnilo v minulosti od čias stvorenia, udáva zmysel našej existencie (Jb. 38,14). Bez proroctva by sme nemohli kráčať v tme, tak ako keby sme nemali lampu v tme (2.Pt. 1,19). Nevideli by sme na cieľ, do ktorého máme dôjsť. Ďalej napr. v 1.Mj. 1,26-27 sa dozvedáme, že sme boli stvorení na podobu, či obraz Boží. JHVH stvoril človeka zo zeme , z prachu a vdychol mu dych života, aby bol živou bytosťou s nesmrteľnou dušou (1.Mj. 2,7). Tým vlastne dal ľuďom status večnosti - bytosť pre večnosť, existenciu naveky, bez konca. To už je samo o sebe podoba Pánu Bohu. "Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne"(Kz. 3,11). Jeden komentátor Písma hovorí, nielen že človeka stvoril pre večnú existenciu, ale ho priam posadil do "raja" - najlepšej a najúrodnejšej krajiny. Stvorenie až do pádu v prvý hriech vyhlasuje sám Pán Boh, ako niečo čo je "veľmi dobré," sú to slová aj pre to najlepšie, vynikajúce (1.Mj. 1,31). Pretože to znamenalo žiť v jednote, v plnom porozumení a žiť večne. Až zásahom hada-satana sa to všetko zmenilo (1.Mj. 3,1). Človek zhrešil a tak zomrel v tomto zmysle, že stratil jednotu a blízkosť Božiu. Súčasne vstúpila do existencie aj smrť a jej moc. Od tohto času je každý človek, akoby prirodzene mŕtvy vo svojom hriechu (Ef. 2,1-3). Predsa Pán ponechal možnosť večne byť s Ním. Pretože platí prorocká výpoveď: "A tak ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak aj spravodlivý skutok jedného priniesol ospravedlnenie všetkých ľudí, teda život"(Rím. 5,18). Pán Boh síce odlúčil človeka zo svojej bezprostrednej komunikácie, ale do srdca mu vložil túžbu po večnosti s Pánom Ježišom Kristom. Tá existuje v ľudskom vedomí a srdci od začiatku časov. Na to poukazujú aj prorocké výpovede v Písme svätom. Večnosť je vložená do ľudského srdca už aj dedične. Pretože každý človek pôvodom pochádza od Adama. Každý človek v sebe nosí vedomie, pamäť o raji a Pán v ňom. Tento stav vedomia mnoho vysvetľuje. Napr. prečo je človek tak často nespokojný so svojim stavom, postavením? Odkiaľ je túžba po domove? Odkiaľ je vôbec nostalgia nespokojnosti? Odkiaľ pochádzajú a aké sú smerovania našej túžby? Odpoveďou je, nie len hriech ich poznačil a vedie k nesprávnym uzáverom a smerovaniam, ale ich oveľa viac podnecuje aj túžba po večnosti, večnosť v našom (podvedomí) srdci - ako hovorí Písmo. Túžba nielen po svetlej, ale aj istej budúcnosti - večnosti. Nielen to, že máme pocit, že nám niečo chýba, ale aj to, čo nás čaká. To, že nám niečo chýba nahradzujeme, nadmerným jedlom, pitím až drogovaním, dovolenkovaním, užívaním si, aby sme boli správne pochopení zdôrazňujeme "nadmierou." Dokonca utápame sa nadmerným vypätím v práci, dosahovaním určitých, často nepodstatných výsledkov, obdivu. Všetko v nádeji, že raz to bude lepšie a my to dosiahneme. Nádej, konečne bezpečnosť, radosť, pokoj, sloboda. Ale odrazu môžeme dôjsť k prekvapeniu:

Boh nás práve preto stvoril

Toto zistíme práve z prorockých výpovedí. Napr. z tohto najjednoduchšieho a veľmi často vysloveného: "Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený." Badáte to proroctvo do budúcnosti, večnosti "budeš spasený!" Zasľúbenie pre večnosť a nemusíš všetko dosiahnuť tu a teraz. A keď sa to stane (to zmierenie cez vieru) zistíme, že do nás prichádza utíšenie, pokoj, radosť, istota o večnosti. Už nie hlad, neistá túžba, nepokoj. Neskôr príde zdravá túžba po sebarealizácii. Potreba po užitočnosti, po zmysluplnom a hodnotnom živote, aj to je od Pána. Z prorockých výpovedí sa dozvedáme zámery Božie s človekom, s týmto svetom a zrazu zistíme, že môžeme byť užitoční, činní a šťastní spolupracovníci na "roli Ježiša Krista." Istota plynie z týchto výpovedí, ktoré sa už doslova naplnili. Tieto správne zorientované túžby a vedomosti sú v nás kompasom života. Zistíme, že ideme zorientovaní a správnym smerom vo svojom živote. Zistíme, že sme stvorení pre raj, pre nebeské kráľovstvo Pána Ježiša už tu na zemi. C. S. Lewis povedal: "Až keď zistíme, že nemáme v sebe schopnosti, niečo urobiť, čím by sme prispeli k uspokojeniu potrieb tohto sveta. Tak z toho môžeme prísť k poučeniu, že sme stvorení pre iný svet." Teda náš pôvod pochádza z celkom iného sveta, z rajského pôvodného sveta, ktorý nesie v sebe záruku večnosti, ktorú už teraz nosíme v srdci. Neuhášajme toto v sebe, nezanedbajme to v sebe, najmä keď zistíme, že to vyžaduje aj sebaobetovanie. Veď iba z obetavo vykonanej práce, získaných vedomosti pramení pravé šťastie. Z prorockých výpovedí zistíme, že to Pán Boh s nami miení veľmi dobre. Vkladá do nás, svet večnosti, Jeho kráľovstvo, Jeho večnú prítomnosť a blahoslavenstvo.

(Zmena a Rast)

                                                                             BIBLIA

     "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi"