Láska hodná dávania/Max Lucado

Prípadová štúdia číslo 1: Kain

Tento opis bude skôr náčrtom a určite sa nezaobíde bez prázdnych miest, ale máme dosť informácií na to, aby sme znovu vytvorili scénu vraždy. Kain a Ábel sa išli modliť, možno aj v rovnakom čase. Každý z nich priniesol obetu. Odkiaľ vedeli, že to majú robiť? Boh im to povedal. List Hebrejom 11,4 vraví: "Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain." Odkiaľ človek získa vieru? "Viera je z hlásania"(Rim. 10,17). Kain a Ábel si vypočuli Božie inštrukcie. A keď Ábel priniesol najlepšieho prvorodeného baránka zo svojho stáda, poslušne urobil, čo počul. A keď Kain priniesol "nejaké plodiny" z úrody zeme, konal z neposlušnosti. Určite počul to isté čo Ábel. Vedel, že bez vyliatia krvi niet odpustenia hriechov (Hebr. 9,22). Ale aj tak sa nahneval, keď Boh neprijal jeho obetu. Boh ho vyzval, aby bol dôkladný. Boh sa opýtal Kaina: "Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Ak prinesieš obetu tak, ako ti kážem, prijmem ju, ale ak dobre nerobíš, hriech číha pri tvojich dverách a sleduje ťa, a predsa to ty ho máš ovládať." V tomto bode príbehu Kain ešte nezhrešil. Dávka pokory a všetko sa mohlo dať do poriadku. Ale Kain mal iné plány. "Vyjdime si von!" A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho"(Gn. 4,3-8). Kain to vzdal. Vzdal to s Bohom. Vzdal sa, pretože neveril svojej schopnosti zapáčiť sa mu. A vylial svoj hnev na Ábela. Kain prežíval možno rovnakú frustráciu ako misionár, ktorý prežíval vnútorný duchovný boj a napísal toto: "Božie požiadavky boli príliš vysoké, jeho názor o mne je príliš nízky, nemal som žiadnu inú voľbu, žil som pred jeho neustále zamračeným pohľadom... Celé dni ma sekíroval: Prečo sa nemodlíš viacej? Prečo nesvedčíš viacej? Kedy sa už konečne naučíš sebadisciplíne? Ako sa môžeš oddávať takým nehanebným myšlienkam? Rob toto. Nerob tamto? ... Keď som sa zrútil, sotva by sa našlo slovo, pocit, myšlienka alebo rozhodnutie, ktoré by sa Bohu páčilo." Takéto slová napísali už mnohí. Ak nie perom na papier, tak minimálne vo svojich myšlienkach. Kain by napísal: "Nedokážem ho uspokojiť. Pracujem na poli a priniesol som zo svojej úrody. Dal som mu to najlepšie, čo som mal, a jemu to nestačí." Iní by mohli napísať: "Prečo Boh nechce vypočuť naše modlitby? Chodíme do kostola, platíme účty, ale naša postieľka je stále prázdna." "Čo mám urobiť, aby mi už konečne odpustil? To mám do konca svojho života platiť za jednu matičku chybu?" Takéto myšlienky vás môžu rozčuľovať. Podnecujú hnev. A "vybuchnete pri tých slabomyseľných, akým bol aj Ábel, ktorý urobil" polovicu z toho, čo vy, ale získal všetko požehnanie. Zastavme sa na chvíľku. Zistili ste niečo? Objasnilo sa niečo? Objavil si možno prvýkrát pramene svojho hnevu? Ak by si sa vydal proti prúdu zatrpknutosti, prišiel by si k pocitu, že ťa odmietol sám Boh? Ak áno (mám to potešenie povedať ti to), tam, kde si našiel príčinu, nájdeš aj svoje uzdravenie. Ak mi záleží na tom, aby ma niekto počúval, prisuniem si stoličku niekoľko centimetrov bližšie a stíšim hlas. Ak by sme my dvaja mati debatku o tvojom hneve, práve v tejto chvíli by som sa k tebe naklonil a vyslovil by som nasledujúcu vetu tak potichu, žeby si sa musel nakloniť. Nakloň sa troška a počúvaj, čo ti chcem povedať. Ak odmietnutie spôsobuje hnev, nemalo by prijatie priniesť uzdravenie? Ak ten z neba spôsobil, že si na okolie zúrivý, nemyslíš, žeby prijatie z neba uvoľnilo lásku k nim? Toto je princíp 7,47. Spomínaš si na ten verš? "Komu sa málo odpustilo, málo miluje." Slovo odpústiť môžeme nahradiť slovom prijať a celková myšlienka verša sa vôbec , nezmení. "Kto je málo prijímaný, málo miluje." Ak sme presvedčení, že Boh je tvrdý a neférový, tipujte, ako sa asi budete správať k ľuďom. Tvrdo a neférovo. Ale ak objavíme, že Boh nás zahŕňa nepodmienečnou láskou, zmení sa niečo? Apoštol Pavol by povedal, jasné! Povedzme si niečo o jeho obrátení. Prešiel zmenou. Z násilníka sa stal plyšový maco. Pavol (pred stretnutím sa s Kristom) prskal hnevom. "Savol ničil Cirkev"(Sk. 8,3). Pavol (po objavení Krista) prekvital láskou. Dokázal by nepríčetný maniak napísať tieto slová?

Korinťanom: "Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás"(1.Kor. 1,4).

Filipanom: "Veď vás v srdci nosím... po vás všetkých túžim srdcom Krista Ježiša" (Fil. 1,7-8).

Efezanom: "Neprestávam za vás vzdávať vďaky, keď si na vás spomínam vo svojich modlitbách"(Ef. 1,16).

Kolosanom: "Vzdávame vďaky Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, vždy, keď sa za vás modlíme"(Kol. 1,3).

Solúnčanom: "Boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti" (1.Sol. 2,7).

Jeho srdce bolo svetom lásky. Ale čo jeho nepriatelia? Jedna vec je milovať svojich blízkych ľudí, ale či Pavol miloval aj tých, ktorí o ňom pochybovali? "Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, ak by ich to zachránilo"(Rim. 9,1-3). Pri každej príležitosti, ktorá sa mu naskyda, vyučoval v chráme (Sk. 13,4-5; 14,1; 17,1-2,10). Tí, čo ho prenasledovali, ho bili, kameňovali, väznili, posmievali sa mu. Ale nájdeme u Pavla jednu jedinú reakciu, v ktorej by sa im podobal? Záchvat zlosti? Výbuch hnevu? Toto je iný muž. Jeho hnev zmizol. Jeho vášeň je obrovská. Jeho odovzdanie nespochybniteľné. Neunáhlený výbuch zlosti? Vec, ktorá patrí minulosti. Ako nastala zmena? Stretol Krista. Slovami svätého Pavla, ukryl sa v Kristovi: "Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu"(Kol. 3,3). V čínštine nachádzame úžasný symbol, ktorý ukrýva túto pravdu. Slovo spravodlivosť sa skladá z dvoch obrázkov. Hore je znázornený baránok. Pod baránkom je človek. Baránok zakrýva človeka. Nie je práve toto podstata spravodlivosti? Baránok Kristus zakrýva Božie deti. Vždy, keď sa Otec na nás pozrie, čo vidí? Vidí svojho Syna, dokonalého Božieho baránka, ktorý nás ukrýva. Kresťania sú potomkami Ábela. Prichádzame k Bohu ako poslušné stádo. Kain prišiel s prácou vlastných rúk. Boh sa od neho odvrátil. Ako Ábel, aj my prichádzame s postojom, že sme závislí na obeti Baránka a Boh nás prijíma. Podobne ako v čínskom znaku je nad nami baránok a my sme ukrytí v Kristovi. Keď sa Boh na teba díva, nevidí len teba, vidí Ježiša. A ako reaguje, keď vidí Ježiša? Roztrháva nebo a rozochvieva zem pokrikom: "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie"(Mk. 1,11). Misionár sa mýlil. Nežijeme pred zamračenou tvárou Boha. Pohľad na nás v ňom vzbudzuje radosť a Boh sa usmieva od ucha k uchu. "Zajasá nad tebou od radosti, upokojí ťa jeho láska, výskať bude od plesania"(Sof. 3,17). Boh ťa prijal skrze Krista. Uvažuj nad tým, čo to znamená. Opäť sa k tebe nakláňam a šepkám: "Nedokážeš zabrániť, aby ťa ľudia neodmietali. Ale môžeš spracovať odmietnutie tak, že ťa neprivedie k zúrivosti." Odmietnutia sú retardéry. Stretávame ich na ceste. Lacné veci podomových predavačov zaplavujú svet. Budeš odmietnutý, tvoj úmysel zmarený, budeš zavrhnutý a odkopnutý. Nezabrániš, aby ťa ľudia neodmietali. Ale dokážeš spracovať odmietnutie tak, že ťa neprivedie k zúrivosti. Ako? Tak, že dovolíš, aby jeho prijatie , yykomp enzovalo ich odmietnutie. Pozrime sa na to ešte z iného uhla. Predpokladajme, že bývaš na najvyššom poschodí vo výškovom paneláku. Na parapete ti kvitne osamelá sedmokráska. Jedného dňa vezmeš sedmokrásku a prišpendlíš si ju na sako. Vzhľadom na to, že ju máš iba jednu, je to pre teba veľká udalosť. Ale akonáhle vytiahneš päty z domu, ľudia začnú odstreľovať lupienky z tvojej sedmokrásky. Niekto ti uchmatne vyhliadnuté miesto v električke. Jeden lupienok. Zavinil si, že sa o kolegovi začali šíriť nepravdivé informácie. Tri lupienky. Propagačnú kampaň dostal menej skúsený kolega a vodné pólo Univerzity Južnej Karolíny vedie. Ďalšie lupienky. Do konca dňa si prišiel skoro o všetky. Zostal ti jeden. Beda tomu, kto by sa odvážil k nemu priblížiť. Ty si posledným lupienkom, ktorý uteká pred výbuchom hnevu. Čo keby sme scenár trošku zmiernili? Ukážme si ešte jeden príklad. Veľmi príjemný pán z vedľajšieho apartmánu je majiteľom kvetinárstva na rohu ulice. Každý večer sa po ceste domov u teba zastaví a prinesie ti čerstvú, ničím nezaslúženú neodolateľnú kyticu kvetov. Nie sú to kvety, ktoré sa zvýšili. Sú to tie najlepšie z najlepších, prekrásne naaranžované. Nevieš, prečo má o tebe takú vysokú mienku, ale neprekáža ti to. Veď vďaka nemu má tvoj byt prekrásnu vôňu a ty si v ňom šťastne žiješ. Ak by ti niekto strkal do kvetín, máš hneď plný kôš ďalších! Rozdiel je obrovský. A interpretácia je zrejmá. Boh zaplavuje tvoj svet kvetinami. Každý deň vlastnými rukami prináša kyticu kvetov k tvojím dverám. Otvor! Vezmi si ich! A potom, keď príde odmietnutie, nestane sa ti, že zostaneš bez lupienkov. Boh ti pomôže, aby si sa dostal zo svojho hnevu. Stvoril galaxie, aké nikto nikdy nevidel a ukryté kaňony, ktoré sme ešte neobjavili. "Pán... lieči všetky tvoje neduhy"(Ž. 103,2-3). Čo myslíš, mohol by aj hnev patriť medzi tie neduhy? Čo myslíš, môže Boh vyliečiť tvoje srdce plné hnevu? Chceš, aby to urobil? Toto nie je podfuk. Presne túto otázku položil chorému: "Chceš ozdravieť?"(Jn. 5,6). Nie každý chce. Možno si závislý na hneve. Možno si hnevomaniak. Možno je hnev súčasťou tvojej identity. Ale ak to Pánovi dovolíš, zmení tvoju identitu. Chceš, aby to urobil? Máš nejakú lepšiu voľbu? Možnosť odísť do zóny, kde nebude existovať odmietnutie? Ak áno, uži si svoj pobyt na opustenom ostrove. Vezmi si tie kvety. Prijmi ich od neho, aby si mohol milovať alebo aspoň vychádzať s ostatnými. Urob to, čo urobil T. D. Terry. Dlhé roky namáhavej práce plnej stresu v ňom provokovali každodenné záchvaty hnevu. Jeho dcéru, ktorá ho po rokoch počúvala, ako spomínal na toto obdobie, to prekvapilo. "Nepamätám sa na žiaden hnev počas tých rokov." Poprosil ju, aby si vybavila v mysli jeden strom — ten, ktorý stál blízko ich príjazdovej cesty približne v polceste medzi bránou a domom. "Spomínaš, aký bol stále vysoký? Potom stratil zopár '' konárov. A po nejakom čase z neho zostal už iba holý kmeň." "Áno," spomenula si. "To som bol ja," vysvetľoval T. D. "Vybíjal som si hnev na strome. Kopal som doň. Vzal som si aj sekeru. Odtínal som jeho konáre. Domov som už neprichádzal zúrivý, pretože som svoj hnev nechal na strome." Urob to isté. Vlastne, urob navyše ešte jeden krok. Namiesto toho, aby si svoj hnev nechal na strome v záhrade, vezmi svoj hnev na strom, ktorý stojí na kopci. Nechaj svoj hnev na strome, ktorý rasde na Kalvárii. Ak ťa iní odmietnu, dovoľ, nech ťa prijme Boh. Nemračí sa na teba. Nezúri. Spieva nad tebou. Poriadne sa napi z jého nekonečnej lásky a upokoj sa...→

Stvorení k chvále a uctievaniu

"Vzdajte Hospodinovi, synovia Boží, vzdajte Hospodinovi slávu a silu! Vzdajte Hospodinovi slávu jeho mena! Klaňajte sa Hospodinovi v ozdobe svätosti!"(Žalm 29,1-2).

Jedna z najkrajších a najvznešenejších činností, ktorej sú z Božej milosti stvorení a vykúpení schopní, je uctievanie svojho Stvoriteľa. To je prirodzená vlastnosť všetkých, ktorí poznajú Boha a túžia mu slúžiť. Ba čo viac: Boh hľadá pravých uctievačov. Hľadá tých, ktorí by Ho uctievali "v duchu a v pravde" (Ján 4,23). Potrebujeme porozumieť, že Boh stanovil, za akých podmienok môžeme k nemu pristupovať. Predovšetkým nie je možné k Nemu pristupovať bez ďakovania, chvály a uctievania. Uverili sme Bohu a Jeho Slovo a Jeho Duch nás vedú do chvály a uctievania. Písmo nás povzbudzuje v raste poznania Boha (Ján 17,3; Efezkým 4,13; Kolosenským 1,10; 2.Petrov 3,18). Hľadáme Ho a poznávame Ho viac a viac a to nás privádza do ešte väčšej chvály a uctievania. Naše chápanie Boha sa nesmie zakladať na domnienkách o ňom alebo na tom, akého by sme Boha chceli mať. Všemohúci Boh nemôže byť ľudskou mysľou úplne pochopený (Job 11,7), napriek tomu však v rôznych dobách a rôznym spôsobom ukazuje kto a aký On je a Jeho vôľou je, aby sme ho poznali a mali k nemu správny vzťah (napríklad Ján 1,18; 5,20; 17,3; Sk. 14,17 a iné). Musíme veriť v Boha aký On je a aký sa nám zjavil v Písme. Každý úsek Písma by sme mali skúmať a študovať so srdcom pripraveným k uctievaniu, k službe a k poslušnosti, veď On sa nám zjavil, aby sme ho oslavovali a konali Jeho vôľu. Boh vo svojej múdrosti pôsobí bez prestania tak, že riadi všetko vo vesmíre s cieľom uskutočniť svoj múdry a milostivý plán so svojim stvorenstvom: "Vy ste zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to zamýšľal obrátiť na dobré, aby učinil tak, ako je to dnes, aby zachoval mnohý ľud pri živote"(Genezis 50,20). Uznávať to a tešiť sa v Bohu, rozjímať dňom a nocou nad Jeho slovom prináša požehnanie, lebo to vedie k porozumeniu kto Boh je, ako ho uctievať a ako mu slúžiť. Z toho, čo Písmo hovorí o uctievaní, na prvom mieste je, že Boh si uctievanie praje, želá, očakáva. Vidíme to zo slov Ježiša Krista samaritánskej žene v rozhovore pri Jákobovej studni: "Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde"(Ján 4,23-24). Podobne odpovedal aj vtedy, keď bol pokúšaný satanom. Povedal, že uctievanie patrí jedine iba Bohu: "Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť!"(Matúš 4,10; pozri tiež Dt. 6,13). Máme uctievať jedine Boha ako svojho Pána - to je podstata odpovede Ježiša Krista satanovi na jeho pokúšanie. To je aj obsahom prvého a druhého prikázania v knihe Exodus 20,3-5: "Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý,...". Uctievame trojjediného Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi. Uctievanie Boha je prejavom spasiteľnej viery upnutej na Spasiteľa, Božieho Syna Ježiša Krista. Uctievame súkromne vo svojej komôrke, uctievame spoločne, keď sa stretne Boží ľud. V tom najplnšom zmysle slova uctievanie má byť prejavom a vecou všetkého Božieho ľudu. Toto môžeme vidieť od počiatočných kapitol knihy Genezis (Gen. 4,26) až po knihu Zjavenia (Zj. 5,13-14). Pravé uctievanie, ktoré si Boh praje a očakáva, má vychádzať z vďačného a radostného srdca: "A on odpovedal a riekol im: Dobre o vás prorokoval Izaiáš, o pokrytcoch, ako je napísané: Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. Lež nadarmo ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí"(Marek 7,6-7). Uctievanie, ktoré Boh hľadá, nie je formálny obrad a činnosť našich úst, ale je to odraz a prejav stavu celej našej bytosti, stav srdca, ktoré sa upína k Bohu. Z významu obsahu slova môžeme povedať, že uctievanie je oslavovanie Boha, Jeho mena, vzdávanie mu chvály, cti alebo pocty za to, kým On je. To je podstata pravého uctievania. Boha máme uctievať "v duchu a v pravde". Pravda veľmi úzko súvisí s Božím charakterom - Boh je pravdivý, Boh je pravda. Boha uctievame, keď uznávame a vyznávame Jeho dokonalosť, Jeho dokonalé vlastnosti. Uctievať Boha treba v duchu. V zmysle textu Ján 4,23-24 ("Ale prichádza hodina, a už je tu,...") to znamená, že už nebude záležať na mieste uctievania. Pravé uctievanie Boha už nie je v tom, že človek sa nachádza "na pravom (správnom), k tomu určenom mieste" a že to bude robiť "určitým, k tomu stanoveným (predpísaným) spôsobom". Veriaci vzýva, uctieva, vo svojom duchu (svojim duchom) a to sa môže (u)diať na ktoromkoľvek mieste, pretože duch nie je obmedzený na žiadne konkrétne miesto a určitú dobu. Nemôžeme sa domnievať, že si Boha uctíme, ak budeme na správnom (k tomu určenom) mieste robiť správne (predpísané) veci v správnom (stanovenom) čase. Samaritánska žena si myslela, že uctievať Boha znamená byť v Jeruzaleme v Židovskom chráme alebo na hore Gerazím v chráme Samaritánov. Uctievanie vychádza z ľudského ducha. V pravom uctievaní nejde len o nejaký vonkajší povrchný obrad. V hlbokom opravdivom uctievaní časť ľudskej bytosti, jej duch, chváli Boha za to, kým On je, za jeho lásku, múdrosť, pravdu, krásu, svätosť, milosrdenstvo, milosť, moc a ďalšie Jeho vlastnosti. Pravé uctievanie je osobným stretnutím (a teda aj osobným zážitkom), pri ktorom človek vo svojom duchu uctieva Boha. Každý zbor si vytvára svoj vlastný spôsob uctievania, ktorý má preň väčšiu cenu a význam než iný. Podstatné je, aby uctievanie bolo zamerané na Boha a On bol v strede celej bohoslužby a uctievania. Uctievanie je predovšetkým vec ducha, ale zúčastňuje sa na ňom celá naša bytosť, teda duch, duša a telo. Pre uctievanie sú charakteristické nielen spev a zvukové prejavy, ale aj určité postoje tela. Uvedieme niektoré miesta z Písma, ktoré o tom hovoria. Jedným z telesných postojov uctievania je sklonenie hlavy. Tak reagoval Abrahámov sluha v Genezis 24,26 a rovnako reagovali na správu o vyslobodení z egyptského zajatia izraeliti v Exodus 4,31 - sklonili hlavy. Do uctievania sú zapojené ruky (pozdvihovanie, tlieskanie, rozprestieranie): "Chcem teda, aby sa mužovia modlili na každom mieste a pozdvihovali sväté ruky bez hnevu a bez pochybovania"(1.Tim. 2,8); "Tak ti budem dobrorečiť po celý svoj život; v tvojom mene budem pozdvihovať svoje ruky"(Žalm 63,5); "Nech stojí moja modlitba pred tebou ako kadivo, pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeť"(Žalm 141,2); "Rozprestieram svoje ruky k tebe; moja duša prahne po tebe ako vyprahla zem"(Žalm 143,6); "Vy, všetky národy, tlieskajte rukami, pokrikujte radostne Bohu, hlasom plesania!"(Žalm 47,2). Šalamún pri zasvecovaní chrámu rozprestrel dlane a kľakol na kolená (2.Kron. 6,12-13). Aj apoštol Pavol takto uctieval, Ef. 3,14. Najmä poloha tela v kľaku je prejavom úcty k Bohu. Takýto postoj by nemal byť zanedbávaný a odsunutý stranou do zabudnutia. Vidíme, že v Písme nie sú neznáme také telesné prejavy, ako je tlieskanie dlaňami, pozdvihovanie a rozpínanie rúk, padnutie na tvár, klaňanie. To všetko sú biblické opisy postojov tela ako prejavy úcty k Bohu. V Písme je uvedené, že veľkí Boží muži niekedy, alebo veľmi často, ležali na tvári pred Bohom. Padnúť pred Hospodinom na tvár - tak to urobil Abrahám (Genezis 17,3), Józua (Joz. 5,13-15), Dávid, ktorý ležal na svojej tvári celú noc pred Bohom a tak až sedem dní (2.Sam. 12,16-20), je prejav hlbokej úcty k Bohu. Dávid dokonca tancoval pred truhlou Hospodinovou s radostným pokrikovaním (2.Sam. 6,14-16). Spomínané, ale aj prípadné iné telesné prejavy a postoje, môžu byť iba náboženskou formalitou, ktoré stratili svoj podstatný hlboký biblický význam, ak tieto nie sú pravdivým výrazom postoja srdca. Naše srdcia majú byť za čo vďačné a prekypovať vďačnosťou Bohu, nášmu učiniteľovi a Spasiteľovi. Najmä žalmy nás v tom bohate povzbudzujú: "Pokrikujte Hospodinovi radostne, celá zem! Slúžte Hospodinovi s radosťou! Poďte pred jeho tvár s plesaním! ... Vojdite do jeho brán s oslavou, do jeho dvorán s chválou! Oslavujte ho, dobrorečte jeho menu! Lebo Hospodin je dobrý; jeho milosť trvá na veky a jeho pravda z pokolenia na pokolenie"(Žalm 100,1-5). "Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a všetky moje vnútornosti menu jeho svätosti! Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a nezabudni niktorého zo všetkých jeho dobrodení, ktorý ti odpúšťa všetky tvoje neprávosti, ktorý uzdravuje všetky tvoje nemoci, ktorý vyslobodzuje tvoj život od záhuby, ktorý ťa korunuje milosťou a zľutovaním, ktorý sýti tvoje ústa dobrým, takže sa obnovuje tvoja mladosť ako orol. Hospodin činí to, čo je spravodlivé, a súdy všetkým utláčaným"(Žalm 103,1-6). Telo hrá svoju úlohu v uctievaní. Je to stále v tej požiadavke: uctievať v duchu a v pravde a v tom, čo sme už napísali, že uctievanie je vec celej našej bytosti, ktorú tvorí duch, duša a telo. Preto všetky tri zložky sa na uctievaní majú zúčastniť. Boh je duch a je to náš duch, ktorý môže mať kontakt s Bohom. Inými slovami, kontakt našej bytosti s Bohom sa uskutočňuje cez nášho ducha. V uctievaní duch potom vypôsobuje skrze vôľu ako zložku duše, určité postoje tela. Je to znovuzrodený a oslobodený duch spaseného človeka, ktorý vypôsobuje radosť a dobrorečenie duše a odpovedajúci telesný prejav: "Poďte, plesajme Hospodinovi! Pokrikujme s radosťou skale svojho spasenia! Predídime jeho tvár s chválou! Pokrikujme mu radostne žalmy! Lebo Hospodin je silný Boh veľký a veľký Kráľ nad všetkými bohmi, v ktorého ruke sú nevystihlé hlbiny zeme, a končiare vrchov sú jeho. Jeho je more, a on ho učinil, i sušinu sformovali jeho ruky. Poďte, klaňajme sa a padnime na kolená, kľakajme pred Hospodinom, svojím učiniteľom"(Žalm 95,1-6). Sloboda v uctievaní je vtedy, keď duša a telo môžu reagovať na pokyny ducha. Vtedy je to smelé a slobodné uctievanie Stvoriteľa celou osobnosťou. Naša duša sa veľmi aktívne zúčastňuje chvály a ďakovania, ale uctievanie je záležitosť ducha, lebo náš duch je v priamom spojení s Bohom: "A ten, kto sa pripojuje k Pánovi, je s ním jeden duch"(1.Kor. 6,17). Toto priame spojenie ducha veriaceho s Bohom uschopňuje a dáva Svätý Duch. Uctievanie je priame, intímne a osobné spoločenstvo s Bohom. V uctievaní stojí jednotlivec priamo pred Stvoriteľom celého vesmíru aj vtedy, keď sa jedná o spoločné uctievanie. Aj pri spoločnom uctievaní ide vždy o postoj srdca jednotlivca. V skutočnom (pravom) uctievaní sa človek zameriava na Boha, nie na seba - preto hovoríme, že ide vždy o postoj srdca každého uctievajúceho, či vo svojej súkromnej komôrke alebo v spoločnom zhromaždení. Uctievanie by malo hrať najvyššiu úlohu v našom osobnom živote - v našej osobnej zbožnosti. Nemala by to byť činnosť, ktorá sa deje len na nedeľnom zhromaždení, ale uctievanie by malo byť našou životnou prioritou, našim životným štýlom. Celou našou bytosťou by sme mali byť nastavení uctievať nášho Boha vždy a všade. Na každom mieste a v každom čase. V uctievaní sa nezameriavame na seba, na piesne, nech sú akékoľvek, na získanie dobrých pocitov, ale na Boha. Piesne, hymny, modlitby by nás mali priviesť k uctievaniu - k pravému uctievaniu v duchu. Okrem uctievania v duchu, pravé uctievanie Boha má byť aj v pravde. Preto tí, ktorí si Boha skutočne ctia, musia tak robiť v pravde. Pravda veľmi úzko súvisí s Božím charakterom - Boh je pravdivý, Boh je pravda. V uctievaní musíme prichádzať k Bohu čestne a celým otvoreným srdcom. Znamená to, že uctievanie musí byť skutočné a nepredstierané. Boh falošné uctievanie neprijíma (Izaiáš 1,1-17; Mal. 1,7-14). Keď Pán povedal: "Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa"(Mk. 7,6) môžeme rozumieť, že v Jeho ponímaní nič nie je uctievaním, pokiaľ uctievajúceho necharakterizuje úprimnosť srdca. V uctievaní si musíme byť vedomí, že naše srdce pred Ním je ako otvorená kniha. "Hospodin je blízky všetkým, ktorí ho vzývajú, všetkým, ktorí ho vzývajú v pravde"(Žalm 145,18). Uctievať v pravde rozumieme, že uctievanie musí byť v zhode a na základe biblického zjavenia. Približovať sa k Bohu a uctievať ho musíme skrze Ježiša Krista. Ježiš Kristus je cesta, ktorou prichádzame k Bohu (Ján 14,6). Niet inej cesty ako prísť k Bohu. Prísť skrze Krista znamená prísť v pravde. On je pravda a preto musíme prichádzať touto, Božou cestou. "A Kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému, múdremu Bohu, česť a sláva na veky vekov. Amen."(1.Tim. 1,17).

(Drahoslav Vajda)

Úvaha o pravde, viere, skutkoch, cirkvi...

"Čo je pravda?" - pýtal sa Pilát Pána Ježiša (Ján 18,38). Čo je pravda o človeku - o tebe? O viere? O novom narodení - znovuzrodení? O skutkoch? O istote a ovocí? O prechode zo smrti do života? O chráme? O cirkvi? O krste? O...? Pán Ježiš hovorí veriacim Židom: "... Keď vy zostanete v mojom slove, v pravde ste mojimi učeníkmi a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí."(Ján 8,31-32). Hľadajme teda pravdu v Božom slove a rozmýšľajme:

O človeku - o tebe: "A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd..."(Židom 9,27). Alebo: "... my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou"(2. Korintským 5,10). Podľa Biblie tretia možnosť - zánik človeka po smrti - neexistuje. Aký je teda rozdiel medzi týmito dvomi možnosťami? Rozdiel je podrobne vysvetlený v evanjeliu podľa Matúša v 25. kapitole od 31. po 46. verš, ktorý znie: "A títo pôjdu do večného trápenia, ale spravodliví do večného života." Terajší život je jedinou príležitosťou prijať zástupnú smrť Pána Ježiša Krista a vyhnúť sa tým odsúdeniu.

O viere: Uveďme príklad: Máš pred sebou plný tanier chutného jedla. Daroval a ponúka ti ho priateľ, veríš mu, jedlo je zdravé, vyzerá chutné a je tvoje. Ak ostaneš spokojný s týmito informáciami, zomrieš od hladu. Až keď pokrm prijmeš a zješ, budeš ho mať v sebe, až potom budeš mať silu k ďalšiemu konaniu v živote. To isté platí aj pre duchovný život, ktorý na rozdiel od telesného života pokračuje aj vo večnosti. Informácie o Ježišovi a viera v jeho smrť a vzkriesenie kvôli nášmu ospravedlneniu od zlých - hriešnych skutkov sú výborné, ale to nestačí. Je dôležité živou osobnou vierou sa na vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista spoľahnúť, Pána Ježiša vierou prijať, aby žil v nás, riadil naše rozmýšľanie, rozhodovanie - až potom platí Rímskym 8,1: "A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha." Tiež Rímskym 8,10: "Ale ak je Kristus vo vás, vtedy je síce telo mŕtve pre hriech, ale duch je život pre spravodlivosť." "Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno"(Ján 1,12). Bez prijatia Pána Ježiša platí Rímskym 8,9 "... Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho." Existuje aj mŕtva, márna viera, ktorá nemôže spasiť: "... Aj démoni veria a trasú sa" (Jakub 2,19). Démoni vedeli, kto je Pán Ježiš, verili jeho identite: "... Znám ťa, kto si, ten Svätý Boží!"(Marek 1,24). Podobne aj Marek 3,11; Lukáš 4,34 a 41; Matúš 8,29; Skutky 19,15. Poznanie a správne vedomosti, hoci sú dobré, nestačia.

O novom narodení - znovuzrodení: "... Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie"(Ján 3,3). Prijatím Pána Ježiša vierou vo vykúpenie skrze jeho obeť na kríži starý život zomrie a narodí sa život nový: "S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus..."(Galatským 2,20). "ako priam teraz zrodené nemluvniatka žiadostiví buďte mlieka bezo ľsti, Božieho slova, aby ste ním rástli na spasenie"(1. Petra 2,2). "vediac to, že náš starý človek je spolu ukrižovaný, aby bolo zmarené telo hriechu..."(Rímskym 6,6). A to pozitívne: "Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach"(Matúš 5,16). Pozri aj 2. Korintským 4,10-11.

O skutkoch: Efezským 2,10 - sú to "dobré skutky, ktoré Boh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili." Bez týchto nových skutkov a nového života je naša "viera" iba teóriou. Spasenie je zdarma - a to prijatím milosti, a nie za naše dobré skutky: "Lebo milosťou ste spasení skrze vieru, a to zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil"(Efezským 2,8-9). Nové skutky sú prejavom nového života s Pánom Ježišom - žijúcim v nás - a bez nich je naša viera mŕtva: "Tak aj viera, ak nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe"(Jakub 2,17,26). Pozri ešte raz Matúš 5,16.

O istote, ovocí a láske: Mám tento "nový život", alebo nemám? Ako to poznám? Príklad: Trojročné dieťatko nám ešte neporýľuje záhradu, ani neumyje auto či riad. Ale ak povie: "Mamička, ja ťa veľmi ľúbim! A ty si môj zlatý tatík!", tak sú rodičia vo vytržení a majú slzy v očiach. Tak to funguje aj v duchovnom živote: "... lebo láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný"(Rímskym 5,5). Najprv zahoríme láskou k Pánovi Ježišovi, k nebeskému Otcovi, a až potom nasledujú aj skutky lásky k našim blížnym. "Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou"(Ján 13,35). "A tak ich teda po ich ovocí poznáte"(Matúš 7,20). "Ale ovocím Ducha je: láska, radosť, pokoj..."(Galatským 5,22). Zisti pri sebe, či máš túto lásku, a ak áno, potom si dobré skutky a dary ani neuvedomuješ. "... Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a napojili sme ťa?..."(Matúš 25,34-40). Kto však robí skutky, či dokonca divy v mene Pána Ježiša a robí to bez Božej lásky v srdci, skončí veľmi zle. Hovorí o tom Matúš 7,21-23 a 1. Korintským 13,1-3. Zvláštne je, ako Pán Ježiš schladil nadšenie učeníkov z víťazstva nad démonmi: "Avšak tomu sa neradujte, že sa vám poddávajú duchovia, ale radšej sa radujte, že sú vaše mená napísané v nebesiach"(Lukáš 10,20).

O čase prechodu zo smrti do života: Kto tento nový život má, tak už v tomto živote prešiel zo smrti do života a nepríde na súd Boží na odsúdenie, len sa ukáže pred súdnou stolicou Kristovou. "Amen, amen vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života"(Ján 5,24). Pozri aj Kolosenským 1,13 a 1. Jána 5,13. A hoci ešte žiješ na svete, už nie si zo sveta: "... oni sú na svete"(Ján 17,11), ale "nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta"(Ján 17,14 a 16; Ján 15,19). Títo ľudia sú už vlastne "mimozemšťania" (nie sú z tohto sveta, aj keď ešte sú/žijú v tomto svete - Ján 15,19, Ján 17,16) - s úlohou šírenia Kráľovstva nebeského na zemi (Matúš 6,33), ako to povedal Pán Ježiš Pilátovi: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta"(Ján 18,36) a "naše občianstvo je v nebesiach"(Filipským 3,20).

O chráme: Kto vierou prijal Pána Ježiša do svojho života, stal sa príbytkom - chrámom Božím, kde býva Boh. "Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás...?"(1. Korintským 6,19 a 15). "... ste chrámom Božím, ...chrám Boží je svätý, ktorým ste vy"(1. Korintským 3,16-17 aj 2. Korintským 6,16). "(Pán) nebies a zeme nebýva v chrámoch, učinených rukou"(Skutky 17,24). Pán Ježiš sa nenechal ukrižovať za nejakú budovu, on chce prebývať v tebe, lebo ťa kúpil za vysokú cenu (1. Korintským 6,20 a 7,23). "Ale Najvyšší nebýva v chrámoch, učinených rukou"(Skutky 7,48). Je zaujímavé, že jediné miesto, kde Boh nebýva, je budova chrámu vybudovaná rukou... Býva v tebe?!

O cirkvi: Zhromaždenie - spoločenstvo ľudí vyznávajúcich, že Ježiš je Kristus - Syn živého Boha (Matúš 16,16) - založil sám Pán Ježiš. Je to skupina (množina) znovuzrodených ospravedlnených veriacich, ktorí majú Ducha Kristovho (Rímskym 8,9). Cirkev je pripodobnená aj stavbe, chrámu, kde sú veriaci jej živými kameňmi (1. Petra 2,5), Pán Ježiš je uholný kameň (Efezským 2,20) a základom tejto stavby sú apoštoli a proroci Ježiša Krista (Efezským 2,20, 3,5). Je to Ježišova cirkev. Je to Ježišova a Božia cirkev (1. Timoteovi 3,15 a Skutky 20,28). Cirkev je prirovnaná aj k telu, kde hlavou je Pán Ježiš a veriaci sú údmi jedného tela (Efezským 5,23; 1,22; Kolosenským 1,18 a 1. Korintským 12,27). Cirkev Pána Ježiša je okrem živej stavby aj živým organizmom - telom - a my sme pospájaní ako údy v jednom tele. "A vy ste telom Kristovým a údmi po čiastke"(1. Korintským 12,27). Ak je na svete len jediná, pravá cirkev Pána Ježiša, tak príslušnosť k niektorej denominácii nám nezaručuje účasť na večnom živote v Božom kráľovstve, ale len istota spojenia môjho života so životom Pána Ježiša - pozri 1. Jána 3,14.

O krste: Ján Krstiteľ, keď ako Boží posol a služobník pripravoval cestu spáse a Spasiteľovi, kázal krst pokánia. Viedol ľudí k tomu, že najprv je potrebné kajať sa, a následne veriť v Spasiteľa. Oznamoval, že sám krstí len vodou krstom na pokánie, ale že za ním prichádza ten, ktorý bude krstiť Svätým Duchom (Marek 1,8; Ján 1,33, Skutky 1,5). Toto zasľúbenie Ducha (Radcu a Tešiteľa) sa historicky vyplnilo na Letnice, keď bol vyliaty Duch (Skutky 2,33). Dnes každý, kto živou osobnou (spasiteľnou) vierou uverí v evanjelium milosti ukrižovaného a vzkrieseného Krista dostáva Svätého Ducha na trvalé prebývanie (Rímskym 8,9; Galatským 3,2, 3,5), je v Svätom Duchu pokrstený (Skutky 1,5, 2,4, 2,16), je Svätým Duchom zapečatený ku dňu vykúpenia (Efezským 4,30) a stáva sa súčasťou tela Kristovho - Cirkvi: "Lebo i v jednom Duchu my všetci sme pokrstení v jedno telo, buď Židia buď Gréci buď sluhovia buď slobodní, a všetci sme napojení v jedného Ducha"(1. Korintským 12,13).

Ak vyznáš, že Pán Ježiš je Kristus, Syn živého Boha a veríš tomu z celého srdca, máš to potvrdiť verejným vyznaním, a to krstom vo vode. Tak, ako to urobil eunuch, keď potvrdil svoju vieru až po vyznaní ústami. Zapísané to je v Skutkoch 8,36-37. Pri krste vodou človeka ponoria pod vodu - symbolizuje to smrť a pochovanie starého života a vynorenie k novému životu. Prečítaj si, prosím, Rímskym 6,1-11. "Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu a živí Bohu v Kristovi Ježišovi"(Rímskym 6,11). Krst vodou nasledoval vždy po počúvaní a prijatí Božieho slova vierou, po pokání, keď sa takýto človek duchovne narodil. Až potom to smel vyznať verejným krstom vo vode, a to hneď v ten deň. Preto krst vodou nie je duchovné znovuzrodenie, ale verejné svedectvo o vnútornej zmene (Skutky 2,38; 2,41; 8,12,36-38; 18,8; 19,3-5; Marek 16,16).

Záver: Chrám Boží a Cirkev Božia nie sú budovy a inštitúcie, ale ľudia, ktorí sú vedení Svätým Duchom, prinášajú ovocie Ducha v živote, zhromažďujú sa k chváleniu Nebeského Otca a tešia sa na stretnutie s ním. "Lebo všetci, ktorí sú vedení Božím Duchom, tí sú synmi Božími"(Rímskym 8,14). Rozumieš už Kolosenským 2,6? "A tak teda, ako ste prijali Krista Ježiša Pána, tak v ňom choďte (v ňom žite)."

(Pavol Roháček)

                                                                             BIBLIA

     "Ostňom smrti je hriech... No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!"