Naša  záchrana  je

ROZJÍMANIA NAD PÍSMOM

Boh ospravedlňuje bezbožníkov?..

A v tom je ten paradox Božieho slova - On ospravedlňuje presne takých, aký si ty! On neospravedlňuje tých, ktorí o sebe hovoria že sú vzorní kresťania, že chodia na omše, že chodia na kázania, pobožnosti. On neospravedlňuje tých, ktorí sa pravidelne postia, modlia sa mnohé modlitby, snažia sa dodržiavať zákon a keď večer nenachádzajú hriech tohto dňa, idú spokojne spať. Lekár nelieči zdravých. Boh ospravedlňuje skrúšených, nespokojných zo svojho duchovného života, ktorí žalostia nad svojimi hriechmi, nedokážu mnohé zvládať, upadajú do nich a tí ľudia sú v žalostnom stave. Túžia byť iní, lepší, ale sa im nedarí a tak sa pozerajú zahanbení na takých, ktorým všetko ide na oko dobre, ktorí konajú službu v cirkvi, ktorí sú spokojní zo svojou vierou. Boh hľadí na každého človeka a posudzuje jeho srdce. On sa ujíma tých, ktorí sú skrúšení, slabí, ktorí napriek snahe padajú, ktorí sú nešťastní zo svojho života kresťana. Lebo sú bezbožní pred tým, ako sa ich Boh ujme, napriek ich kresťanstvu, ktoré je jednou veľkou katastrofou. A potom keď sa ich Pán ujme, dá im nový život, nové srdce a začnú kráčať k Bohu, úzkou cestou, chváliac Boha všade kde prídu. Boh ospravedlňuje bezbožných. Boh neospravedlňuje zbožných vo svojich očiach. Boh skôr ospravedlní zločinca, opilca, nemravníka - ako človeka ktorý je na tom rovnako, ibaže v skrytosti, pred ľuďmi pôsobí uhladene. Skôr ospravedlní Pán rúhača, ako človeka ktorý chodí do kostola a tohto rúhača odsudzuje, ale sám je rúhačom, pretože Bohu v srdci nedáva jeho právoplatné miesto. Preto Pán povedal to podobenstvo o dvoch kajúcnikoch, ktorí sa v chráme modlili. Prvý bol farizej, ktorý všetko dodržiaval na povrchu, postil sa tri krát v týždni, dával almužny, ujímal sa vdov a chudobných, dával desiatky a predsa nebol ospravedlnený a prečo? Lebo ospravedlnenie nepotreboval! Sám pre seba bol vzorom, ukazoval sa ako spravodlivý človek pred svetom v ktorom žil. Ktorý blázon by chcel ospravedlňovať spravodlivého človeka? Vari by Boh bol takým bláznom? Preto Boh ospravedlňuje zločincov a bezbožníkov! Naproti tomu mýtnik, ktorý sa bil v prsia, aby mu Boh odpustil hriechy, lebo bol na dne, lebo mal srdce zavalené olovom, bol Bohom ospravedlnený. Lebo bol hriešnik, lebo bol bezbožník. Viete ktorých ľudí Boh najviac neznáša? Prečítajte si Zjavenie Jána. On nenávidí vlažných kresťanov! Vlažný kresťan je spokojný sám so sebou, napriek mizernej viere, miernej službe, mizernému životu. Chodí si do kostolíka, ale Boha nepotrebuje. Chodí si ku sviatostiam, dodržiava všetky tie ľudské nariadenia, ktoré mu cirkev určila, ale Boh je pre neho nepotrebný, lebo si vystačí so svojimi skutkami. Rád sa pozerá sám na seba, čo vykonal, málo hľadí na Krista, ktorý vykonal všetko... Preto Ježiš hovorí, že je lepšie byť studený, ako vlažný. Vlažný človek nemôže byť zlomený, lebo sa uspokojil svojim štýlom života. Zvlášť duchovní ľudia sú na tom najhoršie, pretože sa nazdávajú, že konaním skutkov ktoré robia, sú na tom dobre, sú vcelku spravodlivými pred Bohom. Boh nepozerá na funkciu človeka na zemi, on pozerá na srdce. Ak sa človek bude chváliť funkciou, len si môže priťažiť a je lepšie, keď vlažný duchovný radšej ani nehovorí, že mal takýto úrad. Ale studený človek je zjavný hriešnik, odmieta Boha, odmieta Krista, odmieta spásu - to je pravý hriešnik, pravý bezbožník. A Boh ospravedlňuje práve takýchto vzbúrencov! Preto hovorí Pán - je dobré byť horúci - zapálený pre Boha, pretože taký človek je znovuzrodeným kresťanom. Dobré je byť aj chladným, ateistom, ktorý proti kresťanom píše, vystupuje, angažuje sa - koľkí takí boli Bohom pritiahnutí a obrátili sa!? Prečo? Lebo boli bezbožní a Boh ospravedlňuje bezbožných. Ale čo s vlažnými - tými spokojnými, ktorí ohrievajú lavice v zboroch a spokojne si kráčajú životom?! Takých Boh ospravedlniť nemôže. Celý problém v cirkvách je ten, že tam chodia znovuzrodení kresťania a vlažní kresťania. Znovuzrodených je len veľmi veľmi málo, zato vlažných je veľa. Veľa je povolaných, málo vyvolených. Boh aby ospravedlnil bezbožného človeka, ktorý je vo svojich očiach spravodlivý, musí mu najprv ukázať omyl v ktorom sa nachádza. Musí mu ukázať hriešnosť, jeho neschopnosť pred Bohom, jeho kritický stav. Ale ako, keď dnešné kázne, o skazenosti človeka nehovoria, ba dokonca sa oprášilo učenie semipelagiánske, ktoré vidí v človeku kus dobra, akýsi potenciál, aby sa obrátil sám zo svojej sily! Boh toto predvída, vie dopredu celé dejiny a preto už na začiatku hovorí tú divnú správu - Ospravedlňujem Bezbožného! A tak je tu výzva aj pre teba. Si na tom zle, si zlomený, si nespokojný so svojou vierou, so svojim kresťanstvom? Upadáš do hriechov, nedokážeš bojovať proti mnohým nerestiam, skúšaš všetko možné a stále zlyhávaš? Musíš sa znovuzrodiť! Prosiť Boha o tento dar, lebo len On ti dokáže pomôcť. V tomto stave si totiž bezbožník, lebo každý bezbožník pácha ťažké hriechy. Ale to, že si bezbožník, ti dáva u Boha nádej na obrátenie a spásu. Lebo Boh bezbožníkov ospravedlňuje...→

(Zmena a Rast) 

Kto je za toto všetko Kristovo prenasledovanie, súženie a ukrižovanie vinný?

Kto je vinný? To je tretia vec, na ktorú sa ešte chceme pozrieť. Pre odpoveď už máme nejaké svetlo v Evanjeliu podľa Jána – a začneme odtiaľ. Sú vinní viac Židia alebo pohania? Jánovo evanjelium na túto otázku dáva jasnú odpoveď: "Ten, kto ti ma vydal, má väčší hriech"(Ján 19,11). Sú vinní Židia? "Tvrdošijní a neobrezaného srdca aj uší, vy sa vždycky protivíte Svätému Duchu, ako vaši otcovia, tak aj vy. Ktoréhože z prorokov neprenasledovali vaši otcovia? A pobili tých, ktorí predzvestovali o príchode toho Spravodlivého, ktorého ste sa vy teraz stali zradcami a vrahmi"(Skutky 7,51-52). Je zrejmé, že tu sa hovorí o Židoch ako o vinných. Ale ani Židia nie sú vinní rovnakým dielom. Je vinný Sanhedrin? Bezpochyby. Tam sú aj najvyšší kňazi, teda najvyššia židovská rada. Každý je možno vinný v inej miere, pretože boli tam ľudia ako muž menom Jozef z Arimatie. Vieme o tom, že bol členom Sanhedrinu. Bol tam spolu s Nikodémom. Zrejme nemali možnosť ani sa vyjadriť. Všetko bolo urobené a prebehlo narýchlo. Samozrejme, títo boli menej vinní, ale predsa prvá vina za Pána Ježiš Krista sa pripisuje tým, ktorí ho vydali Pilátovi, aby ho zabili. Je vinný Herodes? Je! Pretože neuchránil Pána, keď mal a mohol. Mohol súdny proces ukončiť, veď prehlásil: Je nevinný, ale napriek tomu Pána Ježiša posiela k Pilátovi, a tým súdny proces neukončil, ale ponecháva mu voľný priebeh. Potom je tu vina pohanov. Kto bol vinný z pohanov? Bol Pilát nevinný? V žiadnom prípade. Bol vinný! Má na svojich rukách krv, aj keď sa ju snažil symbolicky zmyť. Sú pohania vinní? Áno, sú! Čítame v Skutkoch apoštolov: "Postavili sa králi zeme, a kniežatá sa dovedna zišli proti Hospodinovi a proti jeho Pomazanému. Lebo sa naozaj zišli v tomto meste na tvojho svätého Služobníka Ježiša, ktorého si pomazal, Heródes a Pontský Pilát s pohanmi…"(4,26-27). Kto sa týmto myslí "…dovedna sa zišli proti Hospodinovi králi zeme"? Herodes a Pilát, ich ľudia a národy. Sú tu vojaci, ktorí sú vinní – bičujú ho a sú krutí voči nemu. A je to aj ich vina (pohanov). Ale pre každého z nás je na mieste otázka: "A čo ja? Ja som tam nestál, ja som ho nebičoval, ja som nekričal, aby išiel na kríž. Som vinný aj ja?" Nuž, v prvom rade ti chcem povedať: Nevieš, ako by si konal. Keď Jeho učeníci utiekli, Peter sa ho pod prísahou zriekol, neviem, ako by si konal ty na tom mieste. Nebuď odvážny hovoriť "ja by som konal inak", lebo nevieš, ako by si vtedy a v tej situácii konal. Pozri sa na chvíľku na seba. Ak dnes ešte nepatríš Kristovi, v tvojom srdci je nenávisť voči nemu, keď o ňom počúvaš a keď sa hovorí o hriechu (o tvojom hriechu). Boli ľudia, ktorí prichádzali do zhromaždenia, počúvali evanjelium a jedného dňa boli usvedčení z hriechu voči Kristovi. Tak, ako sa kázalo slovo, ďalej to už nemohli vydržať a odišli preč. Viac sa neukázali. Skončili vo svete a možno niektorí z nich ešte horšie, ako bolo s nimi na začiatku – mali hnev na Krista. Hnev a nenávisť voči Kristovi rodia vraždu. Chcieť sa zbaviť Božieho Syna je vražda. A je zrejmé, že je to hriech. Týmto postojom voči Kristovi máš podiel na jeho ukrižovaní. V Biblii sa píše o tom, že existuje možnosť nanovo križovať Krista: "…ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na odiv"(Židom 6,6), "…keď na svoju škodu znovu križujú Syna Božieho a vystavujú ho na posmech" (evanjelický preklad). Pritom list Židom je napísaný dávno po ukrižovaní Ježiša Krista, ale ľudia, ktorí odpadli, ľudia, ktorí sa dlhý čas tvárili ako kresťania, dlhý čas zakúšali mnohé veľké a dobré Božie veci, nakoniec odišli (odpadli). V hĺbke svojho srdca to neboli skutoční kresťania a pisateľ listu Židom im dáva za vinu, že križujú Syna Božieho. V tomto zmysle mnohí ľudia raz pred Božím súdom budú obvinení, že ukrižovali Božieho Syna. Ako sme na tom dnes my? Milujeme ho? Oľutovali sme svoje hriechy? Išli sme k nemu? Odvrátili sme sa od sveta? To sú otázky, ktoré dnes pred nami stoja. Posledná vec, ktorú k tomu musíme povedať, je, že boli to naše hriechy, ktoré Krista v Božom predzvedení tam a vtedy na kríž pribili. Božie predzvedenie bolo nevyhnutne potrebné k jednaniu s našimi hriechmi. Realita je taká, že nebyť našich hriechov, Kristus nemusel ísť na kríž. A rovnako, nebyť jeho lásky a lásky Otca a Svätého Ducha k nám ako k hriešnikom, Kristus by nešiel na kríž. To znamená, že ten, kto verí v Pána Ježiša Krista, si o to viac musí uvedomovať: "Moje hriechy Krista postavili pred Sanhedrin, pred Piláta, pred Herodesa. Moje hriechy ho celý ten čas smerovali a priviedli až na drevo kríža." Si pripravený plne sa odovzdať Kristovi a povedať: "Ďakujem Pane" a uctievať ho za to, čo pre teba podstúpil a vykonal? Keď pred neho prídeš vo viere a pokání, on je pripravený a ochotný ťa prijať a povedať ti: "Bol som súdený za teba, stál som tam za teba. Ja som trpel za teba, ale ja ťa prijímam na milosť takého hriešneho, aký si a milujem ťa. U mňa nájdeš uzdravenie, nájdeš život." Nezabudni na slová: "Súd, ktorý Kristus podstúpil, je naším životom"

(Zmena a Rast)

Tí, ktorí sa stavajú proti pravde

"... ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli. A tých sa stráň. Lebo z tých sú tí, ktorí vnikajú do domov a zajímajú žienky, obťažené hromadou hriechov, vedené rozličnými žiadosťami, ktoré sa vždycky učia, ale nikdy nemôžu prísť k poznaniu pravdy. A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia, skazení na mysli, nedokázaní čo do viery. Ale ďalej nepostúpia, lebo ich nerozum bude zrejmý všetkým, ako nakoniec bol i tamtých."(2.Timotejovi 3,5-9).

To, na čo chcem upriamiť vašu pozornosť a o čom budeme spolu premýšľať, je Božia zvrchovanosť. Boh je silný, je zvrchovaný a také je aj jeho slovo. Pre človeka je veľmi nebezpečné, keď ho akýmkoľvek spôsobom odmieta. S tým súvisí aj otázka, čo znamená stavať sa proti pravde. V predchádzajúcom článku sme hovorili o nebezpečenstve v posledných dňoch. Rozoberali sme zoznam charakteristík ľudí budúcich dní tak, ako je to o nich uvedené v úvodných veršoch 3. kapitoly 2. listu Timotejovi. Píše sa tam, že to budú ľudia nesmierne nezmierliví, nemilosrdní, budú milovať seba, milovať peniaze a tak ďalej. Čím viac sa blíži Kristov druhý príchod, tieto veci budú viac a viac narastať v rozsahu a na intenzite. Povedali sme, že tých, ktorí sú opísaní vo veršoch 2 až 4 a ktorí robia tieto veci, by sme mohli charakterizovať ako takých, ktorí sú bez Boha na svete. Ale verš 5 (ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli) nás vedie k tomu, že ide o ľudí, ktorí sa nachádzajú v cirkevných zboroch. Majú tvárnosť pobožnosti - a to je ich vonkajšok, ale ich vnútro, ich srdce je iné. Je plné lúpeže, sú rúhaví, bohaprázdni a len sa pretvarujú, že sú zbožnými kresťanmi. V tomto článku sa chceme hlbšie pozrieť na to, o čo Pavlovi ide, keď píše Timotejovi o takýchto ľuďoch. Priblížime si tiež dobu, ktorú takéto skutočnosti charakterizujú. Pokúsime sa do situácie vojsť hlbšie a uchopiť, čo to všetko znamená aj pre nás. Nebezpečné časy, ktoré sú spomenuté v 1. verši, budú práve preto nebezpečné, lebo bude veľmi ťažko rozpoznateľná pretvárka ľudí posledných dní, ktorí majú navonok tvárnosť pobožnosti - a takých bude mnoho. Títo budú zvádzať čisté duše, skutočné čisté srdcia, ktoré dostali milosť od Boha. Budú to ľudia, ktorí používajú kresťanskú terminológiu; ľudia, ktorí sa budú odvolávať na Písmo. Títo ľudia môžu viesť celkom pokorný zbožný život, ale to všetko iba navonok. Bude veľmi ťažko rozpoznateľné, či sú skutočnými biblickými kresťanmi, alebo nimi nie sú. V skutočnosti môžu moc kresťanstva zaprieť preto, lebo sú to ľudia, ktorí síce Božie slovo počúvajú, ale nič z toho nečinia. Božie slovo je nám dané na to, aby sme ho nielen počúvali, ale aby sme ho vo svojich životoch aj činili a napĺňali to, na čo nás upriamuje, k čomu nás vedie. Kto miluje Boha, ten je poslušný jeho slovu. Viera a láska sa vždy prejavujú poslušnosťou. Prvý krok poslušnosti je ten, že človek, ktorý uveril v osobu a dielo Ježiša Krista, sa dá pokrstiť. Krista sme skrze vieru obliekli a s Kristom chceme aj chodiť, kráčať v novote života. Nasledujeme Krista preto, lebo zmenil naše srdcia. A zmenené srdce nechce žiť starý hriešny život. Túži po novote života, po čistote a posvätení. To sa biblickým veriacim aj deje. Už nechcú žiť život v hriechu. Chcú žiť v posvätení a čistote. Môže byť niekto, kto prichádza medzi kresťanov, lebo nejakým spôsobom ho kresťanstvo priťahuje, ale v jeho živote sa nachádza hriech, ktorého sa nechce vzdať, nechce ho opustiť. Takíto sú práve tí ľudia, ktorí milujú viacej svoje rozkoše než Boha. Mnohé veci sa im v kresťanstve môžu páčiť, ale chýba im poslušnosť - a to práve preto, lebo viac milujú rozkoše než Boha. Takýmto chýba zmena srdca. Nenastala u nich výmena starého srdca za nové. Takto to bolo už aj za dávnych dní v Izraeli. Boh stále napomínal Izrael prostredníctvom svojich prorokov, lebo nezachovával jeho prikázania. Robili si všetko podľa svojej vôli. Bol to tvrdošijný a neposlušný ľud. Boh aj cez proroka Ezechiela napomínal Izrael a varoval ich, že budú pobití mečom a morom, že ich bude trhať divá zver a ich mestá budú spustošené pre ich neposlušnosť. Boh hovoril k Ezechielovi: "A ty, synu človeka, synovia tvojho ľudu sú to, ktorí sa zhovárajú o tebe pri stenách a vo dverách domov, a hovoria jeden druhému, každý svojmu bratovi: Nože poďte a počujte, aké je to slovo, ktoré vyšlo od Hospodina!"(Ezechiel 33,30). Chceli počuť, čo im Hospodin hovorí prostredníctvom proroka. Ale čo ďalej? V 31. verši čítame: "A prichádzajú k tebe, ako prichádza ľud, a sedia pred tebou ako môj ľud a počúvajú tvoje slová, ale ich nečinia; lebo svojimi ústami konajú ľúbezné veci, ale ich srdce ide za ich mrzkým ziskom." Dokážu pekne hovoriť, ale problém je v tom, že to nečinia. Ich srdce nie je schopné poslúchnuť a vykonať to, čo im Hospodin prikazuje. Viacej milujú rozkoše ako Boha. Ich srdce ide za mrzkým ziskom, za touto ich rozkošou: "A hľa, si im ako ľúbezná pieseň speváka krásneho hlasu a hrajúceho výborne, a tiež počuť počúvajú tvoje slová, ale ich nečinia."(verš 32). Toto je problém aj v dnešnej dobe. Ľudia sú stále rovnakí. Človek je rovnako hriešny - ako vtedy, tak aj dnes. Rovnako miluje svoje žiadosti. Miluje viac tmu než svetlo. Nechce ísť k svetlu, aby jeho skutky neboli odhalené. Božie slovo si mnohí rôzne prekrúcajú vo svoj prospech. A prečo? Aby si ospravedlnili svoje hriešne žiadosti a mohli páchať zvrátenosti. Ale Božie slovo je ostrejšie a účinnejšie ako dvojsečný meč. Keď je raz priamo a otvorene napísané, že žene nedovoľujem učiť, tak prečo sa hľadá spôsob, aby to žena mohla robiť? Len preto, že to hovorí dnešná doba? Že sa to tak vyžaduje v rámci emancipácie, podľa ktorej žena môže robiť presne to isté, čo robí muž? Božie slovo je mocné. Ak ho však prekrúcame a ohýbame si ho tak, aby sa nám to hodilo podľa našich chúťok, zbavujeme ho moci. Keď je raz napísané, že keby muž ležal s mužom, ako sa leží so ženou, je to hriech a ohavnosť a že hriech treba opustiť a činiť z neho pokánie, potom nemôžeme hľadať spôsob, ako niečo také ospravedlniť. Nezdarí sa to, lebo je napísané: "Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho? Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia kráľovstva Božieho."(1.Korintským 6,9-10). V Liste Židom je uvedené: "Manželstvo nech je v úcte u všetkých..."(Židom 13,4). a manželstvo je ustanovenie medzi mužom a ženou. Na počiatku Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Nestvoril ho ako spojenie muža a muža, ale ako muža a ženu: "Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo." Nie muž k svojmu mužovi. Manželstvo nie je to, že sa dvaja ľudia majú radi a milujú sa, hoci sú rovnakého pohlavia. To nie je manželstvo, je to zvrátenosť. A tak sa títo ľudia prekrúcaním Božieho slova a ospravedlňovaním si toho, čo robia, stavajú proti pravde. Vráťme sa k 8. veršu 3. kapitoly 2. listu Timotejovi: "A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia, skazení na mysli, nedokázaní čo do viery." Pavol spomína dve mená: Jannes a Jambres. Boli to dvaja čarodejníci, ktorí stáli pri egyptskom faraónovi, keď k nemu prišiel Mojžiš, aby vyviedol izraelský ľud z Egypta. Títo sa spolu s faraónom stavali proti pravde. Mojžiš predstavoval pravdu, pretože sa mu zjavil Boh, Hospodin a poveril ho úlohou vyviesť jeho ľud z egyptskej krajiny. Mojžiš prišiel pred faraóna a vydal mu svedectvo o pravom Bohu, o Hospodinovi. "Potom prišli, Mojžiš a Áron, a riekli faraónovi: Takto hovorí Hospodin, Boh Izraelov: Prepusti môj ľud, aby mi slávil slávnosť na púšti. Ale faraón odpovedal: Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas a prepustil Izraela? Neznám Hospodina ani neprepustím Izraela."(2.Mojžišova 5,1-2). A čo spravil faraón, ktorý pred Hospodinom nemal žiadnu bázeň? Namiesto toho, aby sa zamyslel nad tým, čo mu Mojžiš s Áronom prišli povedať, on ich jednoducho odmietol, vysmial a ešte pritvrdil prácu izraelskému ľudu. Ľud trpel ešte viac ako doteraz. Lenže potom prišli rany a Hospodin ukázal svoju zvrchovanú moc. Ukázal, že on je Boh celej zeme a jej zvrchovaný a všemohúci vládca. Toto bola pravda, ktorú Mojžiš reprezentoval. Dosvedčoval a zjavoval zvrchovaného, skutočného, živého Boha, Hospodina. Popri tomto si treba uvedomiť ešte jednu vec. Treba si uvedomiť, že Boh má nárok na svoje vlastníctvo. Na to, čo Bohu patrí a čo faraón neoprávnene zadržiava a vykorisťuje. Izrael je Boží ľud. Patrí Bohu. On si ho vyvolil, ako je aj napísané v Žalme 135 v 4. verši: "Lebo Jakoba si vyvolil Hospodin, Izraela za svoje zvláštne vlastníctvo." Izrael bol zvláštnym vlastníctvom, ktoré patrilo Bohu. Aj na iných miestach Písmo dosvedčuje, že to tak je. V 5. Mojžišovej v 7. kapitole a vo veršoch 6 až 8 čítame: "Lebo ty si svätý ľud Hospodinovi, svojmu Bohu. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si mu bol ľudom zvláštneho vlastníctva nad všetky národy, ktoré sú na tvári zeme. Nie preto, že by vás bolo viac ako ktoréhokoľvek iného národa, priľnul k vám Hospodin a vyvolil si vás, lebo vás bolo menej od všetkých iných národov. Ale preto, že vás miloval Hospodin a že zachoval prísahu, ktorú prisahal vašim otcom, vyviedol vás Hospodin silnou rukou a vyslobodil ťa z domu sluhov, z ruky faraóna, egyptského kráľa." Boh dodrží svoje slovo a keď raz niečo povie, to slovo vždy naplní. Boh si vyvolil izraelský ľud, aby mu bol zvláštnym vlastníctvom, a na svoje vlastníctvo si robil nárok. Chce vyviesť svoj ľud z otroctva egyptského faraóna, ale faraón to nechce akceptovať. Nechce prepustiť Hospodinov ľud a spolu so svojimi čarodejníkmi, mágmi alebo vedomcami sa stavia proti pravde tým, že neuznáva Hospodinovu moc, jeho zvrchovanosť. Faraón mal stále zatvrdené srdce, lebo jeho mágovia vedeli urobiť rovnaké zázraky, aké robil Mojžiš s Áronom. Takže v jeho očiach to nebolo nič zvláštne. Až keď prišla rana, pri ktorej povstali vši z prachu zeme, bolo to niečo, na čo schopnosti egyptských čarodejníkov už nestačili. V 2. Mojžišovej 8,18 sa o tom píše: "A urobili tak i vedomci svojimi kúzlami, aby vyviedli vši, ale nemohli. A boli vši na ľuďoch i na hovädách." Ich moc bola ohraničená. Oni mohli iba potiaľto. Boh ale prostredníctvom Mojžiša a Árona konal ďalej a podľa toho mohol faraón poznať, že Hospodin je silný Boh. Ale faraón to nechcel vidieť a poznať aj napriek tomu, že mu obaja jeho mágovia svedčili, že ide o Božiu moc, ktorou sa dejú všetky tie zázračné veci skrze Mojžiša: "Vtedy riekli vedomci faraónovi: Je to prst Boží"(2.Mojžišova 8,19), ale faraón ani ich neposlúchol: "Ale srdce faraónovo sa posilnilo, a neposlúchol ich, tak ako povedal Hospodin." Boh dopredu hovoril o faraónovi, že jeho srdce bude zatvrdené. Ale to, čo robil faraón, bolo znevažovanie Božej pravdy, jeho autority a zvrchovanej moci. Faraón je príkladom stavania sa proti pravde. Odmieta podriadiť sa, hoci sú mu predložené dôkazy. Stavia sa proti pravde práve týmto postojom. V Písme nachádzame príbehy, ktoré poukazujú na to, ako sa ľudia stavajú proti pravde, proti Bohu. Len pripomeniem príbeh hneď zo začiatku ľudskej histórie. Príbeh, ktorý sa odohral v rajskej záhrade medzi hadom, Evou a Adamom. Môžeme si ho prečítať v 1. Mojžišovej 3,1-24. Čítame tam, že Adam s Evou uverili hadovi a na svete bolo prvé falošné učenie, ktoré sa stavalo proti pravde. Lenže Boh to so svojím slovom myslí naozaj veľmi vážne. Každé jeho slovo, ktoré Boh vyriekne, každé prikázanie, ktoré ustanoví, je veľmi vážne. Keď raz povie niečo, neberie to späť. A tak to bolo aj s Adamom a Evou. Povedal im, že ak neposlúchnu, istotne zomrú. Človek nebol stvorený pre smrť. Smrť vošla do života ľudí až skrze hriech a hriech pre Adamovu neposlušnosť. Práve preto prišla na človeka kliatba a zlorečenstvo - a tak aj na celé stvorenstvo. No tento istý Boh vzápätí dáva svoje slovo o tom, že raz príde záchrana. Príde vyslobodenie spod kliatby a zlorečenstva zákona hriechu a smrti (1.Mojžišovej 3,15). Boh dal slovo a vieme, že on je verný a vieme, že svoje slovo aj naplnil: "Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve."(Galatským 3,13). Niežeby sme my milovali Boha, ale On miloval nás a poslal svojho Syna ako zmierenie za naše hriechy. To je tá neuveriteľná Božia láska. "Vidzte, akú lásku nám dal Otec - aby sme sa volali deťmi Božími, a sme nimi!"(1.Jánov 3,1). Slovo Boha treba brať veľmi vážne. Božie slovo stojí pevne a trvá na veky. Je to Božia pravda, ktorú Boží Syn zjavil, keď bol tu, na tejto zemi. Keď sa modlil k Otcovi, hovoril: "Tvoje slovo je pravda." Sám seba zjavil ako pravdu, ako toho, ktorý je pravdou (Ján 14,6), ktorého slová nikdy nepominú (Marek 13,31) a každý, kto znižuje váhu Božieho slova, stavia sa proti pravde ako Jannes a Jambres. Ak Božie slovo hovorí: "A tých sa stráň", ako je to napísané v 5. verši v 2. liste Timotejovi, tak o tom nemôžem premýšľať spôsobom či áno, alebo nie, ale poslušné srdce to aj vykoná a Božie slovo naplní. Nebude Božie slovo počúvať len ako ľúbeznú reč, ako sme to čítali v Ezechielovi, ale bude činiteľom toho slova. Odstúpiť musíme preto, aby sme sa sami nenakazili zvodom takýchto ľudí. Stráňme sa tých, ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ale jej moc zapreli. Tých, ktorí znevažujú Božie slovo. Ktorí sa len tvária, že sú kresťanmi, ale do Božieho slova miešajú ľudské predstavy a učenia. Ľudskú múdrosť, humanizmus a iné ľudské predstavy, pravdu podľa seba, podľa svojich žiadostí. Ktorí potláčajú jeden Boží atribút na úkor iného, keď tvrdia, že "Boh je láska, tak ako by mohol zatratiť?" Lenže Boh je súčasne aj spravodlivý. A jeho hnev bude vyliaty na tých, ktorí robia veci, o ktorých sme si hovorili a "pre ktoré veci prichádza hnev Boží na synov neposlušnosti."(Kolosenským 3,6). Svet bude odsúdený pre neposlušnosť. Boží hnev prichádza tak, ako prišiel na Sodomu a Gomoru. A dokonca na celý svet, keď bol zatopený vodou. Rovnako aj tento svet bude súdený ohňom v deň súdu a zatratenia bezbožných ľudí (2.Petrov 3,7), ale Boh vo svojej láske, ktorú zjavuje v Ježišovi Kristovi, pripravil cestu a dáva spôsob, ako sa človek môže zachrániť. Ešte je čas milosti. Ešte sa stále dá vstúpiť do korábu záchrany, ktorým je Kristus. On je naša záchrana. On zaplatil. Platba už je uhradená. Všetko je vykonané. Všetko je dokončené. Ty len uver! Uver v pokání! Pros si o milosť na spásu, pros! Volaj k Bohu! On sa môže nad tebou zmilovať, pretože ešte stále je nádej, ešte stále je čas milosti, ešte stále je čas príhodný. Moji milovaní, buďme teda ľuďmi, ktorí neznevažujú Božie slovo. Majme poslušné srdce vykonať to, čo Boh od nás požaduje, aby sme žili v jeho svätosti a nestavali sa proti pravde, ale v pravde kráčali po celý svoj život.

(Vladimír Šuplata)