ROKY VZBURY/PETER MASTERS

Potreba porozumenia sebe samému

Prvé z prísloví alebo podobenstiev prezentovaných kráľom Šalamúnom prechádza priamo k veľkému tajomstvu "druhej štvrtiny" životného putovania - "rokov vzbury". "Poslúchaj, môj synu," hovorí Šalamún, "kázeň svojho otca a neopusti naučenia svojej matky"(Príslovia 1,8). Tieto slová majú byť miniatúrnym podobenstvom, v ktorom otec a matka reprezentujú Boha a Jeho cesty, a poslucháč reprezentuje ľudskú tendenciu búriť sa proti Bohu v ranom veku života. Platí obzvlášť pre mladších ľudí, približne do veku tridsiatich rokov. Hlavná myšlienka je tá, že svojvôľa a vzbura sa v ľudskom charaktere dostávajú na povrch v raných rokoch života, kedy väčšina ľudí prežíva silné nutkanie prestať rešpektovať Boha. Tento nový postoj nachádza svoje najsilnejšie vyjadrenie niekde medzi pätnástym rokom života a tridsiatkou. Toto má pramálo čo dočinenia s chémiou dospievania, ako si myslia niektorí ľudia. Ide o výsostne morálnu a duchovnú záležitosť. Keďže sme súčasťou "padnutého" ľudstva, osobná vzbura sa čoskoro prejaví v nutkaní byť "číslo jedna" a v odpore voči všetkým obmedzujúcim duchovným a morálnym hodnotám. Je dôležité poznamenať, že toto má rovnako veľmi málo spoločného s tým, či mal niekto prísnu alebo benevolentnú výchovu. Keď je mladý človek vychovávaný v benevolentnom prostredí, jeho vrodenej spurnosti už bola povolená uzda, a preto jeho spurnosť v dospievajúcom veku nebude až taká zjavná. Ak však niekto dostal prísnu morálnu výchovu, táto spurnosť bude musieť bojovať a zápasiť o vyjadrenie. V každom prípade tam však spurnosť vždy bude. Mladí ľudia medzi pätnástym a tridsiatym rokom života majú potrebu porozumieť sami sebe a musia toto vzbúrenecké nutkanie, očakávať, inak z nich život urobí morálne a duchovne zmrzačených hlupákov. Potrebujú vedieť, že to, čo sa v nich deje, nie je nič iné ako nevyhnutná aktivita skazenej ľudskej prirodzenosti. Všetci sme, samozrejme, zodpovední za našu reakciu na toto nutkanie a Bohu sa budeme musieť zodpovedať za každý jeden hriech, no nesmieme padnúť do toho chybného zmýšľania, ktoré považuje naše nutkania a žiadosti za slobodné vyjadrenie našich originálnych skúmavých myslí. Nie, tieto nutkania a žiadosti pochádzajú zo spurného, padnutého, skazeného ľudského srdca, ktoré pokúša myseľ pýtať sa - "Prečo nemôžem robiť toto? Prečo sa mám obmedzovať? Prečo mám rešpektovať toto? Prečo si nemôžem robiť, čo chcem? Prečo nie? Prečo nie?" Poznáme skutočné fakty o živote? Fakty o našej duchovnej biológii? Občas počúvame o tom, že istá značka auta alebo spotrebiča má "výrobnú chybu", ktorú treba brať do úvahy. Spurnosť je "výrobná chyba" ľudských bytostí, no spôsobili sme si ju my, nie náš Stvoriteľ. Dokonca aj nenáboženskí ľudia to s postupujúcim vekom vidia čoraz viac. Prijímajú fakt, že ľudia sú z prirodzenosti vzdorovití, spurní, ambiciózni, žiadostiví a chlipní. Problém je však v tom, že v ranom živote si nie vždy uvedomujeme, že naše silné vzbúrenecké túžby po svetskom naplnení majú svoj koreň vo "výrobnej vade" celého ľudstva. Nepoznáme seba samých. No už od začiatku si neustále a energicky trváme na svojom a hľadáme naše vlastné uspokojenie. Od samého začiatku usilujeme o pohodlie, potešenie, a plán za uznanie druhých, ako keby boli tými najvyššími hodnotami života. Nerozumieme však tomu, čo sa v nás deje, teda že všetko toto je súčasťou procesu vzbury proti Stvoriteľovi a Jeho normám. Šalamún kladie dôraz práve na uvedomelosť a poznanie. Obzvlášť na mladých ľudí nalieha, aby si boli vedomí tohto fenoménu vnútornej vzbury, aby poznali sami seba a s Pánovou pomocou tieto sily ovládli...→

Pred židovským súdom

Marek 14,53-65

V tomto článku sa pozrieme na najstrašnejší deň v živote Pána Ježiša Krista. Na deň, v ktorom vypil kalich Božieho hnevu. Na deň, o ktorom sa zmieňujú všetci evanjelisti a ktorý je v Evanjeliách podrobne rozpísaný. O tomto dni prorokovali starozákonní proroci, že raz príde a tento deň teraz aj prišiel. Podľa židovského kalendára deň, v ktorom je Pán Ježiš ukrižovaný a zomiera na kríži, bol 15. deň mesiaca nísan a podľa nášho kalendára to bol piatok. Predmetom tohto článku sú udalosti piatkovej noci, ktoré sa odohrali po zatknutí Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade. Ak by sme chceli udalosti časovo ohraničiť, môžeme povedať, že ide o udalosti, ktoré sa odohrali približne medzi jednou hodinou v piatok v noci až šiestou hodinou v piatok ráno (podľa nášho počítania času, podľa židovského počítania by to bolo medzi 7. až 12. nočnou hodinou 15. dňa mesiaca nísan - poznámka redakcie). Ide o biblický text Evanjelia podľa Marka 14,53-65. Ale predtým, ako sa budeme venovať tomuto textu, otvorme si 5. knihu Mojžišovu, v ktorej sú uvedené zákony a nariadenia, ktoré dal Boh Izraelu pred vstupom do zasľúbenej zeme. V 16. kapitole tam čítame: "Sudcov a správcov si ustanovíš vo všetkých svojich bránach, ktoré ti dá Hospodin, tvoj Boh, po všetkých svojich pokoleniach, a budú súdiť ľud spravodlivým súdom. Neskrivíš súdu! Nebudeš hľadieť na osobu ani neprijmeš daru, lebo dar oslepuje oči múdrych a prevracia slová spravodlivých."(5.Mojžišova 16,18-19). Text hovorí o tom, že v Izraeli, ako v národe, sa má vykonávať spravodlivý súd. Židia tento text rozpracovali a ich súdny systém bol na tú dobu veľmi sofistikovaný a veľmi prepracovaný. Krátko si povieme, ako fungovalo súdnictvo v dobe Pána Ježiša, aby sme o tom mali predstavu. Nevymenujeme všetky pravidlá, ale potrebujeme si uvedomiť, že ich súdny systém bol prepracovaný veľmi dôsledne, aby bol spravodlivý. Môžeme povedať, že v Izraeli neexistovalo miesto, kde by bolo bezprávie. Skoro každé mesto v Izraeli malo synagógu a táto synagóga bola centrom spravodlivosti. V synagóge sa vykonávali súdy. Ak malo mesto viacej ako 120 mužov, v meste bola rada, ktorá sa nazývala Sanhedrin a pozostávala z 23 mužov a títo vykonávali súd. Nepárny počet mužov bol kvôli hlasovaniu. Ale aj mestá, ktoré mali menej ako 120 mužov, mali svoje súdy. Mohli si vybrať spomedzi seba starších, či už to boli traja, piati alebo siedmi a títo riešili súdne spory a právne otázky v tomto meste. Najvyšší súd - Veľký Sanhedrin - Veľká židovská rada, sa nachádzal v Jeruzaleme. Tento pozostával zo 71 mužov. Číslo 71 bolo podľa starozákonného vzoru (Mojžiš a sedemdesiat starších), ktorí v Starej zmluve tvorili najvyšší súd a v súdnych veciach mali najvyššiu právomoc. A ako sme sa už zmienili, nielen že v každom meste boli ustanovené súdy, ale celý súdny systém bol veľmi dobre prepracovaný a spravodlivý. Všetky súdne konania, ktoré sa konali v tom čase, museli byť verejné. To znamená, že verejnosť tam mohla prísť a ľudia sa mohli pozerať a počúvať, čo sa deje, aby nebolo vykonávané nejaké bezprávie. Žiadne obvinenie nemohlo byť vznesené na človeka, ak k tomu neboli dvaja alebo traja svedkovia: "Na ústa dvoch svedkov alebo troch svedkov zomrie ten, kto má zomrieť; nezomrie na ústa jedného svedka"(5.Mojžišova 17,6). To znamená, ak mal byť niekto obžalovaný, obvinený a odsúdený, museli existovať svedkovia, dvaja alebo traja, ktorí pravdivo svedčili o ňom (o jeho vine) a obvinený až potom mohol byť odsúdený. Falošné svedectvo sa v Izraeli považovalo za veľmi závažný zločin (5.Mojžišova 19,15-19). Ak svedok falošne svedčil proti niekomu a to sa odhalilo, tento svedok mal byť zabitý (19-ty verš). Na to dobre pamätajme. Ďalej v tomto právnom systéme platilo pravidlo, že keď bol vynesený odsudzujúci rozsudok (obžalovaný je vinný a zasluhuje si smrť), tento mohol byť vykonaný až po 24 hodinách. Bolo to tak ustanovené, aby rozsudok nebol vykonaný predčasne a aby sa predišlo nespravodlivému rozhodnutiu, ak by sa v prípade objavili ešte nejaké nové dôkazy alebo noví svedkovia (v prospech obžalovaného). Okrem toho platilo, že nikto nemohol byť súdený v noci. Súvisí to aj s tým, že súd bol verejný, a teda ľuďom muselo byť umožnené, aby sa na súde mohli zúčastniť, aby všetko bolo jasné a priehľadné. Súd alebo súdny proces, sa nemohol konať v deň sabatu, vo sviatok alebo v deň, ktorý predchádzal sviatku. To bolo ďalšie pravidlo, ktoré si oni sami rozpracovali a podľa ktorého postupovali, aby súdny proces bol spravodlivý. Ak muži (sudcovia) v Sanhedrine, ktorí rozhodovali, neboli jednomyseľní pri výroku rozsudku, človek, ktorý bol obžalovaný, bol oslobodený. Pri vynesení rozsudku musela byť jednomyseľnosť. Ďalej platilo, že sudcovia nemohli byť zaujatí. Zaujatí sudcovia nemohli súdiť. Súdená osoba nemohla byť odsúdená na základe svojho vlastného svedectva. To znamená, že museli byť druhí ľudia (svedkovia), ktorí videli, čo vykonal obžalovaný, a až potom mohol byť súdny proces. Teda človek nemohol byť súdený a odsúdený na základe toho, čo on sám o sebe povedal, že ja som spravil toto alebo tamto. Súd alebo súdny proces sa musel konať v súdnej miestnosti alebo v chráme. V chráme bola vymedzená miestnosť, v ktorej sa vykonávali súdy a iba v nich sa mohol konať súdny proces. Ďalšie pravidlo: Obvinenie počas súdneho konania nemohlo byť zmenené! Keď niekoho obvinili z vraždy, nemohli počas súdneho konania povedať, že zistili niečo iné, a že už ho napríklad neobviňujú z vraždy, ale z niečoho iného (napríklad z krádeže alebo z cudzoložstva). Ak niekoho obvinili z vraždy, tak toto obvinenie muselo zostať nezmenené počas celého súdneho konania. Mnohé z týchto zásad platia aj v dnešnom súdnom systéme a aj u nás. Človek mohol byť zatknutý až potom, ako bol obvinený. To znamená - najprv museli prísť svedkovia a vzniesť obvinenie a až potom tento človek mohol byť zatknutý. Platila zásada, ktorá v našom právnom systéme platí aj dnes, ktorá je známa pod latinským názvom in dubio pro reo, čo znamená, že keď sú pochybnosti ohľadom toho, či obžalovaný spáchal alebo nespáchal skutok, z ktorého je obviňovaný, tak sa má rozhodovať v prospech obžalovaného. Ak sú nejaké pochybnosti, všetko sa má vykladať v prospech obžalovaného. Prečo o týchto zásadách/pravidlách hovoríme? Lebo všetky tieto a aj ďalšie, o ktorých tu nepíšeme, boli pri procese s Pánom Ježišom porušené. Všetky pravidlá súdneho konania a súdu, na ktoré bol židovský národ hrdý a ktoré sa mali dodržiavať, všetky boli pri procese s Pánom Ježišom porušené. Celý súdny proces s Pánom Ježišom bol preto nelegálny a nespravodlivý. Súdny proces s Pánom Ježišom mal dve štádiá. Najprv bol súdený pred Sanhedrinom (prvé štádium). Tento proces môžeme nazvať židovským súdom. Potom nasledovalo druhé štádium - súd pred štátnou mocou (pohanský alebo štátny súd). Bolo to kvôli tomu, že židovský národ v tom čase bol pod nadvládou Rimanov a Židia sami o sebe nemohli vykonať rozsudok - rozsudok musel byť schválený štátnou (rímskou) mocou a až potom rozsudok mohli vykonať. Preto Pán Ježiš musel absolvovať dve štádiá súdu - pred Židmi a potom pred štátom mocou (rímskym prokurátorom a Herodesom). V tomto článku sa venujeme súdu, ktorý absolvoval Pán Ježiš pred Židmi (židovský súd). Nazvali sme ho prvé štádium. Tento súd mal tri etapy. Súd pred štátnou mocou mal ďalšie tri etapy. Takže Pán Ježiš musel prejsť šiestimi ľudskými súdmi: Najprv to bolo pred Annášom, potom pred Kaifášom, potom bol formálny súd ráno pred Veľkou židovskou radou, následne bol privedený k Pilátovi, potom k Herodesovi a nakoniec znovu k Pilátovi. Šesť súdnych konaní! Budeme ich sledovať podľa textov v Evanjeliách. Pozrieme sa na prvé tri súdne procesy (židovský súd)...→

(Zmena a Rast)

Meno, ktoré je nad každé meno

Prvenstvo Kristovo

"...aby on bol vo všetkom prvý"(Kolosenským 1,18).

Skutočnosť, že meno Ježiš je najznámejšie, najmilovanejšie, že je to skutočne výnimočné meno vo svete, nemôže poprieť ani ten najurputnejší odporca. Jeho chvály sa spievajú bez prestania dňom i nocou. Z každého kúta zemegule stúpajú piesne radosti z pier tých, ktorých životy boli osvietené známosťou tohto mena. Je to preto, že je to "meno nad každé meno". Vydavateľstvá neustále vydávajú knihy a traktáty, ktorých témou je On, básnici spievajú Jeho chvály v duchovnej poézii a sviatočných chválospevoch, umelci nachádzajú inšpiráciu v udalostiach z Jeho života a smrti pre svoje najväčšie diela; desiatky tisícov učiteľov a kazateľov denne, často bez nároku na odmenu, chodia kázať Jeho meno a zvestovať o Jeho láske až na (po) smrť. Mučeníci triumfovali v plameňoch alebo trpezlivo znášali ponuré väzenia a zástupy strpeli stratu všetkého kvôli láske k Jeho menu, túžiac po výsade, aby boli a mohli byť použití pre neho. Neexistuje sféra ľudského života alebo činnosti, v ktorej by Jeho meno nemalo jeden z najväčších vplyvov a moci pre spravodlivosť a dobro. Dokonca aj veda musí priznať, že to bol On, kto učil milovať pravdu a nenávidieť pokrytectvo a poverčivosť, súdiť spravodlivým súdom, pretože na týchto hodnotách je skutočná veda závislá. Je to obrovský nárok, že vo VŠETKOM musí mať On prvenstvo, ale nádherná pravda je, že mu prvenstvo vo všetkom naozaj náleží. Neexistuje vo svete nič ušľachtilé, krásne alebo hodné, čo by zabránilo pripísať mu prvé miesto vo vplyve a moci. Je výnimočnou postavou v histórii, najväčšou osobou vo svete ľudí. On je, povedané jeho vlastnými slovami, ktoré to vyjadrujú lepšie než akékoľvek iné slová, toto radostné vyhlásenie, "svetlom sveta". Kde je nejaký súper? Kto príde spochybniť skutočnosť, že dokonca aj teraz v tomto hriechom trápenom svete, ktorý odmieta Kristov nárok, je On ten prvý, ten, ktorý má prvenstvo. Avšak jeho prvenstvo je niečím oveľa väčším ako všetko toto. Naozaj, jeho miesto vplyvu vo svete je zaručené ako prvé a najvyššie, ale sú ešte ďaleko väčšie majestáty, v ktorých On vyniká ako prvý a jediný.

1. Dôstojnosť jeho osoby

Ako napísal John Bunyan: "Tento nemá žiadneho druha", hoci sa o ňom hovorí ako o "Božom druhovi"(Zachariáš 13,7) a tiež sa nehanbí nazvať svoj ľud bratmi, pričom nikto okrem neho si nemôže nárokovať, že je zároveň aj Bohom, aj človekom. Toto bol výnimočný div spomedzi všetkých Božích plánov, Jeho najväčšie dielo, veľké tajomstvo pobožnosti, že On, ktorý bol sám Bohom, sa mal zjaviť v tele a mal byť nájdený v spôsobe ako človek. Na svete bolo veľa veľkých mužov, ktorí získali slávu a dobré meno a ktorých mená sú ctené a milované; ale všetci musia ustúpiť Jemu, ktorý je viac ako človek - Pán, dedič všetkého, Stvoriteľ a udržiavateľ vesmíru.

2. Bezhriešny život a dokonalý charakter

Aj v tomto mu musí byť priznané prvenstvo, že vo svete hriešnikov bol On jediný bez hriechu. Najsvätejší z ľudských synov ako prví priznali svoju hriešnosť a to, ako ďaleko sú od Božej slávy, pretože "neexistuje človek bez hriechu", a "v mnohom sme my všetci priestupníkmi". Nie však On. On jediný vyniká a je prvý vo svätosti a bezhriešnej čistote. Hoci bol pokorný a mierny vo svojom srdci, On sa nikdy nepriznal k hriechu a ani sa neospravedlnil za zlyhanie. Len On sa mohol postaviť pred svojich druhov a povedať: "Kto z vás ma usvedčí z hriechu?" Jeho charakter bol dokonalý vo všetkých cnostiach. My o ňom nezmýšľame ako o iných ľuďoch, ale odlišujeme ho pre mimoriadne vlastnosti. U neho bolo všetko v dokonalej rovnováhe. Ak by sme namaľovali kotúč farbami dúhy v rovnakom pomere, tak pri jeho roztočení by sa nám javil ako biely, pretože dúha je v podstate číre biele svetlo rozložené pri dopade na hranol na jednotlivé farebné zložky spektra. A tak podobne v Kristu sú všetky cnosti v takom dokonalom pomere, že v pohľade na neho sa žiadna nevyníma nad ostatnými; všetky splývajú do dokonalej bielej farby - krásy svätosti.

3. Vznešenosť jeho smrti

Mnoho ľudí zomrelo vznešenou smrťou, slávne položili svoj život a pamiatka na nich je pre nás vzácna. Ale ktorá z nich sa môže porovnať s veľkolepým výjavom na Kalvárii? V tej smrti bolo niečo, s čím sa žiadna iná smrť nemôže porovnať. Bola to zástupná obeť za hriech, ktorú môže ponúknuť jedine bezhriešna obeť. Na rozdiel od iných ľudí, ktorí prišli na svet, aby žili, Pán Ježiš prišiel, aby zomrel a obetovaním seba samého odstránil hriech. Jeho život bol prepojený s jeho smrťou. Tá temná udalosť bola stále pred ním a keď prišiel čas, On dobrovoľne položil svoj život. Nikto z ľudí mu ho nemohol vziať, až dovtedy, keď sa naplnila určená Božia vôľa. Nebola to láska, hoci tá bola obrovská; ani trpezlivá vytrvalosť pri fyzickom mučení; ani príklad utrpenia neprávom; ani láskyplnosť siedmych výrokov na kríži, ktoré tej smrti udelili prvenstvo. Bol to jej obetný charakter, ktorý to spôsobil. "Kristus zomrel za naše hriechy". Nikto iný to nemohol urobiť. Jeho smrť, smrť spravodlivého za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu, mu aj v tomto dáva nespochybniteľné prvenstvo. A teraz obráťme zrak na Kalváriu a vypočujme si tieto láskavé slová: "Otče, odpusť im, oni nevedia čo činia". Takto sa Boží Syn modlil za tých, ktorí ho zabili.

4. Sláva jeho vzkriesenia

Vo vzkriesení má prvenstvo, pretože ako prvý povstal víťazne a premohol smrť a hrob. V Biblii je zaznamenaných sedem prípadov ľudí, ktorí boli povolaní zo smrti, avšak len na čas - znovu zomreli, smrť sa nevzdala svojho nároku. Avšak Pán Ježiš je prvorodený z mŕtvych, pretože nebolo možné, aby bol smrťou držaný. On už viacej nezomiera, smrť nad ním už viac nepanuje. Teraz je Kristus vzkriesený a stal sa prvotinou tých, ktorí zosnuli.

5. Čistota jeho učenia

Vo svete existovali moralisti a učitelia, ale žiaden z nich nevyučoval dokonalé doktríny. Spomedzi mnohého, čo bolo dobré, bolo veľa falošného, mnohé bolo len čistá teória, často chybný názor a nevierohodná nadsádzka. Každého z nich si dokážeme vypočuť len čiastočne, žiadnemu z nich nemôžeme preukázať úplnú poslušnosť. Pán Ježiš vyniká a má prvenstvo aj v tom, že žiadne zo slov, ktoré vyriekol, nemôže byť napadnuté ako nepravdivé alebo nesprávne alebo slabo vyjadrené alebo nespoľahlivé pre sprevádzanie životom. Každé slovo je spečatené autoritou. Vo všetkom, čo On povedal a robil, sú milosť a pravda v dokonalej rovnováhe. Skúmajte tie slová, aké nikdy žiaden človek nevyriekol, a nenájdete v nich nič slabé alebo ľahkomyseľné; nič sentimentálne alebo bláznivé; nič neisté alebo váhajúce; nič hrdé alebo naduté; nič kruté alebo nespravodlivé v mocnom odsúdení zla; v láskavých slovách hriešnikom žiadne ospravedlnenie alebo zmiernenie hriechu. Krásu tých slov neprekoná nič z celej literatúry; ich usvedčujúca moc sa nenachádza v iných spisoch. Aká útecha pre ustatých; aká nádej pre hriešnych; aká múdra rada pre smerovanie života; aké vážne varovanie pre rebelov; aké zasľúbenia pre hľadajúcich, aké uistenie pre veriacich; aké vyhliadky do budúcnosti! Skúmajte nespočetné knihy sveta a zistite, či sa niektorá z nich môže porovnať s týmto popredným spomedzi všetkých učiteľov.

6. Zázrak jeho spasenia

Pri jeho narodení bolo povedané: "On zachráni svoj ľud od ich hriechov". Aké výnimočné a pozoruhodné vyhlásenie. Ponúkol sa už niekedy nejaký človek, že zachráni niekoho od jeho hriechov? To sa nedá uskutočniť. Preto aj v tomto musí mať on prvenstvo. Napriek tomu je toto tvrdenie pravdivé. Odkedy anjel hovoril Márii tieto slová, tisíce miliónov svedčili o ňom, že ich zachránil od ich hriechov. Aj dávny prorok by sa mohol spýtať: "Kde je niekto iný, ktorý vás môže zachrániť?" Matky by ochotne zomreli, ak by ich smrť mohla navrátiť márnotratného syna na cestu čistoty. Otcovia by s radosťou zaplatili posledný cent, ak by sa tým dala zaplatiť spása za spurné dieťa. Iba jeden však mohol povedať veriacemu: "Tvoja viera ťa zachránila, choď v pokoji." Aký beznádejný by bol tento hriechom zasiahnutý svet, ak by nebolo Spasiteľa hriešnikov! Ale je tu Jeden, Jediný. Je to On, kto má v tomto, ako aj vo všetkom ostatnom, prvenstvo. On sám sa vyjadril týmto výnimočným a nezameniteľným spôsobom: "Ja som dvere. Ak niekto vojde cezo mňa, bude zachránený", "Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa." Kto iný by mohol ľuďom ponúknuť: "Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutie"? Z úst kohokoľvek iného by to znelo ako poburujúci nezmysel. A kto iný by sa opovážil vysloviť nasledovné slová? - "Ja som vzkriesenie i život; ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude. A nikto, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky." A predsa On stál medzi nami a vyslovil tieto slová so všetkou úprimnosťou a nežnosťou. Jemu musíme prisúdiť prvenstvo.

7. Jeho sláva ako hlavy Cirkvi

Keď On chodil po zemi v ponížení, muž plný bolesti a oboznámený so žiaľom, povedal: "Ja postavím svoju Cirkev." On predpovedal jej dejinnú dráhu - búrlivú, plnú prenasledovania, cirkev nenávidenú od všetkých ľudí, a predsa víťaziacu a rozšíriacu sa do všetkých končín zeme, až kým nebude zhromaždené z každého pokolenia, kmeňa a národa nespočetné spoločenstvo ľudí, ktoré nikto z ľudí nedokáže spočítať, aby vytvorilo neviditeľný duchovný organizmus, ktorému On sám bude neviditeľnou, a predsa žijúcou hlavou, spoločenstvo, v ktorom Svätý Duch, ktorého pošle od Otca, bude prebývať ako v chráme, posväcujúc a sprevádzajúc Cirkev na ceste svetom. Toto spôsobil On, že sa objavilo niečo predtým v histórii sveta neznámeho. Spoločenstvo vykúpených a spasených ľudí, bez rozdielu národnosti alebo jazyka, ktorí majú spoločný život, vyznávajú jeho meno a chodia v láske a dobrých skutkoch - a predsa prenasledovaní a utláčaní, ale víťaziaci nad všetkým v jeho mene. V tomto, rovnako ako vo všetkom ostatnom, má On prvenstvo.

(George Goodman)

                                                                             BIBLIA

     "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi"