Naša  záchrana  je

Viera a práca/Timothy Keller

"Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím tažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou. A Adamovi riekol: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, co som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! — pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš."(Prvá kniha Mojžišova 3,16-19).

Prijať neplodnosť

Jedno z najživších zobrazení frustrácie a neplodnosti práce nájdeme v divadelnej hre Petra Shaffera "Amadeus" Antonio Salieri bol dvorným skladateľom habsburského cisára a veľmi úspešným autorom opier. Má moc a bohatstvo, a predsa cíti, že diela, ktoré vytvoril, sú priemerné. Potom stretne Mozarta, počuje jeho hudbu, a tá odhalí aj jeho najhlbšie vnútro. Uvedomí si, že v Mozartovej hudbe počuje krásu, ktorú sa usiloval vytvoriť celý život, ale vie, že toho nikdy nebude schopný. Keď pozerá na noty Mozartovej hudby, cíti sa ako vo väzení, môže sa pozerať cez mreže a vnímať ju, ale nemôže byť súčasťou slávy, po ktorej túži. Pozerá na partitúru a myslí si: "Premiestni notu a zničíš to. Premiestni frázu a štruktúra sa rozpadne.,. Tu... je samotný Boží hlas! Pozeral som cez mreže týchto presných ťahov atramentu na absolútnu, nenapodobiteľnú krásu." Salieri musel žiť s existenciálnou frustráciou z práce. Napriek zanieteniu a skúsenostiam nebol taký dobrý v skladaní hudby, ako by chcel. A predsa v zmysle výsledkov bol profesionálne úspešný, dosiahol vysoké postavenie a tešil sa z finančných úspechov. Naproti tomu bol Mozart hudobným fenoménom s ohrom­nými darmi, a predsa trpel odmietnutím a chudobou. Mozart aj Salieri mali úspech v niektorých oblastiach práce a zažívali hlbokú frustráciu v iných. Je pre nás dôležité, aby sme porozumeli a vnímali napätie v tom, čo Biblia hovorí o stvorení a páde - o Božom pláne pre prácu a taktiež o problémoch s prácou v zlomenom svete. Ge­nerácia mojich rodičov a starých rodičov, produkt hospodárskej krízy a dvoch svetových vojen, bola vďačná za akúkoľvek prácu, pretože to umožnilo ich rodinám prežiť. Generácia mojich detí je ale dokonale odlišná. Trvajú na tom, že práca má napĺňať a byť plodná, má sa dokonale hodiť k ich talentu a snom a má "vykonať niečo úžasné pre svet", ako to jeden z vedúcich pracovníkov spo­ločnosti Google vyjadril v poslaní firmy. Andy Crouch pozoruje: "Nás moderných ľudí určite nemôžu obviniť z nedostatku sebave­domia. Explózia kníh o "zmene sveta" sa dokonale hodí k nášmu obrazu o sebe." Zatiaľ čo okolnosti, ktoré formovali generá­ciu mojich rodičov, im možno dali nižší pohľad na prácu, ako môžeme nájsť v biblickom opise stvorenia, generácia mojich detí má pohľad na prácu naivnejší a utopickejší, ako Biblia naznačuje v popise pádu sveta do hriechu. Vo svetle tohto všetkého - minul sa Salieri svojmu povolaniu? Mal si nájsť inú prácu ako komponovanie v nádeji, že nebude taký frustrovaný? Myslím si, že mnohí súčasní mladí ľudia by mu v skutočnosti dali túto radu, ale mýlili by sa. Salieri bol povolaný prispieť svetu ako koncertný skladateľ - v skutočnosti vytvoril hudbu, ktorá sa uchovala dodnes. To isté môže platiť o tebe. Iba preto, že nedokážeš naplniť svoje najvyššie túžby v práci, nezna­mená to, že si si vybral nesprávne alebo že si povolaný k inej práci, alebo že by si mal stráviť život hľadaním dokonalej práce, ktorá ťa už nikdy nebude frustrovať. Pre kohokoľvek by to bolo márne hľadanie. Mal by si očakávať, že ťa práca bude pravidelne frustro­vať napriek tomu, že môžeš byť v dokonale správnom povolaní. Bez ohľadu na to - kládol ale Salieri správne otázky? Bola jeho túžba zažiť hlboké uspokojenie z práce oprávnená? Samo­zrejme, že áno, a zatiaľ čo takéto myšlienkové pochody by sa generácii mojich rodičov zdali pôžitkárske, poznáme fúru ľudí, ktorých takéto otázky priviedli k novému povolaniu. Mladej žene z nášho zboru ponúkli po univerzite prácu na Wall Street. Bola jednou z vedúcich zborovej služby pre profesionálov vo finanč­ných službách. Napriek úspechu a finančnému ohodnoteniu po pár rokoch v práci spravila rozhodnutie, že to, čo chce v živote naozaj robiť, je stať sa zdravotnou sestrou. Od vysokého platu odišla na ošetrovateľskú školu a teraz začína pracovať ako zdra­votná sestra. Vo svete, kde počas profesijného života majú ľudia v priemere tri alebo štyri odlišné kariéry, je celkom prirodzené, že zmena kariéry môže byt nevyhnutná pre maximalizáciu ovocia. Boh môže, a často to robí, zmeniť, k čomu nás povoláva.

Hlboká útecha

Kvôli tomu, ako nás Boh stvoril, potrebujeme pracovať, aby sme boli šťastní. A kvôli Božiemu zámeru pre prácu - prispieť k pros­pechu sveta — máme záblesky toho, čo by sme mohli dosiahnuť. Kvôli pádu ľudstva je ale práca taktiež hlboko frustrujúca, nikdy nie je tak plodná, ako chceme, a často je úplným zlyhaním. Z toho dôvodu tak mnoho ľudí pretrváva v extrémoch idealizmu a cynizmu či dokonca pendlujú medzi týmito pólmi. Idealizmus hovorí: "Skrze prácu zmením veci, moja práca bude mať význam, dosiahne niečo nové a prinesie do sveta spravodlivosť." Cynizmus hovorí: "Nič sa v skutočnosti nezmení. Tvoja nádej je zbytočná. Sprav, čo musíš, aby si zarobil peniaze. Nedovoľ, aby ti na práci priveľmi záležalo. Vždy, keď máš možnosť, nepracuj."

Prvá kniha Mojžišova 3,18 nám hovorí, že zo zeme bude rásť nielen "tŕnie a hložie", ale tiež, že "budeš jedávať poľné byliny". Tŕnie a jedlo. Práca bude stále prinášať nejaké ovocie, hoci nikdy nedosiahne svoj potenciál. Práca bude zároveň frustrujúca a naplňujúca a niekedy - tak často, ako treba - nám ľudská práca umožní zazrieť krásu a genialitu, ktorá mohla byť bežnou charakteristikou každej práce a ktorá, skrze Božiu milosť, bude obnovená v novom nebi a novej zemi. Tolkienov sen a z neho prameniaci príbeh "List od Nigglea" sú jednoducho opisom tejto nádeje. Niggle si pred­stavil nádherný strom, ktorý počas svojho života nikdy nebol schopný namaľovať. Umrel nešťastný, že jeho obraz, veľké životné dielo, zostalo nedokončené. Nikto ho nikdy neuvidí. A predsa, keď sa dostal do nebeskej krajiny, našiel tam strom! Týmto spôsobom Tolkien povedal, rovnako nám ako sebe, že naše naj­hlbšie pracovné túžby dôjdu k úplnému naplneniu v Božej bu­dúcnosti. Rovnako, ako Niggleov strom prežil v celej svojej sláve, budú ľudia počuť Salieriho hudbu a nejakým spôsobom okúsia ovocie úlohy, na ktorej práve teraz pracujú. V budúcom raji bude práca rovnako, ako to bolo v rajskej záhrade, pretože Boh sám sa raduje zo svojej práce. V tomto raji budeš užitočný v živote iných v nekonečnej úrovni radosti a spokojnosti a svoju prácu budeš vykonávať s nepredstaviteľnou zručnosťou. Skrze nádej, ktorá je v Božom príbehu vykúpenia stvoreného sveta, majú kresťania hlbokú útechu, a tá im umožňuje celou svojou bytosťou vykonávať prácu a nikdy sa nedať úplne odradiť frustráciou dnešnej reality sveta, v ktorom rastú tŕne, keď sa pokúšajú dosiahnuť iné veci. Prijímame skutočnosť, že v tomto svete práca nikdy nebude dokonalá, rovnako ako my hriešnici nikdy "nemáme slávu Božiu"(Rim. 3,23), pretože vieme, že práca v tomto živote nie je posledným slovom...→

Úžitok z obriezky

"Čo má teda viacej Žid? Alebo aký je úžitok z obriezky?"(Rímskym 3,1).

Apoštol Pavol v druhej kapitole Listu Rímskym upozorňuje svojich bratov podľa tela, aby sa nespoliehali na svoju telesnú obriezku, lebo nie je ten Židom, kto je ním zjavne, navonok, ani nie je obriezkou obriezka na tele; ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere... (Rímskym 2,28-29). V tretej kapitole vo veršoch 1-8 formou otázok a odpovedí vykladá svojim bratom podľa tela úžitok z ich postavenia pred Bohom a potom poukazuje na ich skutočný stav. Búra myslenie Židov v tom, že ak si myslia, že sú považovaní za spravodlivých kvôli národnosti a kvôli vonkajším právam, tak sa mýlia. Pavol predpokladá, že z tohto jeho tvrdenia budú pohoršení a v ich mysliach sa vynoria nejaké otázky. A tak ich možné otázky vysloví sám a odpovedá na ne ešte skôr, než by mu ich stihli položiť. Prvé, čo Pavol rieši, je dané otázkou v prvom verši: "Čo má teda viacej Žid? Alebo aký je úžitok z obriezky?" Ak obriezka nezachráni a nič neprospeje, tak aký je potom cieľ a účel vyvoleného Božieho národa, a aký je z toho úžitok? Pavol odpovedá nasledovne: "Prináša ti to úžitok na každý spôsob, aký si len vieš predstaviť, ale ten hlavný spôsob, akým ti to je užitočné, je ten, že ti boli zverené výroky Božie." Židia majú veľký úžitok a prednosť v tom, že im boli zverené všetky starozákonné písma - bol im zverený celý Starý zákon. Mali zákon, prorokov, knihy poézie a všetky ostatné písma. Všetky boli napísané v ich jazyku, a preto ich mohli čítať a rozumieť im. Boh v nich jasne zjavil svoju podstatu a charakter a všeobecne to, kým on je. V porovnaní s nimi ostatok, zvyšok sveta mohol cez stvorenie vidieť len záblesk Boha, ale nemohol si nič o ňom prečítať. Pavol im hovorí: "Vy viete, aký Boh je. Ale podľa vám zverených písiem tak isto viete aj to, aký je človek. Poznáte Božie štandardy pre človeka a viete presne, čo Boh od nás očakáva, a to je nesmierna výhoda, pretože bez tohto napísaného Božieho slova, človek nevyhnutne robí jednu z dvoch vecí: a) Pokladá sa za lepšieho, než v skutočnosti je, a myslí si o sebe, že má viac výhod, než v skutočnosti má. Alebo b) robí Boha menším, než v skutočnosti je. Robí Boha menej spravodlivým, menej pravdivým, dokonca aj menej milosrdným. Pavol Židom pripomína, že oproti ostatným národom oni majú túto veľkú výhodu, lebo: "Vy viete, kto Boh je, kým On je." A potom pokračuje podobne vo verši tri: "Lebo veď čože, ak niektorí neverili? Či azda ich nevera zmarí vernosť Božiu?" Pavol akoby cítil, že by mu položili túto otázku, a tak ich sám touto otázkou predchádza a hovorí "Tak len preto, že vy ste teraz neverní, a preto, že ste neuverili a boli bez viery, robíte Boha neverného? Hovoríte: Ak my sme skutočne Židia a zasľúbenia boli dané nám, ale my sme aj tak neuverili, potom jeho slovo, jeho zasľúbenia nemajú žiadnu cenu. Boh potom vôbec nie je mocný, lebo nás ani nemôže učiniť takými, aby sme zachovali jeho slovo a boli mu verní." Ak mal z neviery Židov byť niekto vinný, tak v myslení Židov bolo, že by to mal byť Boh. Ale Pavol hovorí: "To nie je tak. To nie je pravda. Božie zasľúbenie nie je zrušené a Boh nie je neverný. Už len tá sama skutočnosť, že Boh vás bude súdiť, ukazuje, že Boh je stály v svojom charaktere. To, že Boh bude súdiť bezbožného Žida, je úplne v súlade s písomným zjavením starozákonných písiem. Boh na nijaký spôsob nebol neverný tomu, čo zjavil." - "Nech sa nestane! Ale Boh nech je pravdivý, a každý človek luhár, ako je napísané..."(verš 4). Pavol im hovorí: "Musíš zmeniť spôsob svojho myslenia a pochopiť, že je to Boh, ktorý je pravdivý, a nie ty." Človek sám v svojej pýche, v svojej vzbure súdi a obviňuje Boha z toho, že všetko to zlé zavinil On. Súdi to, čo sám nemôže chápať, a obviňuje Boha, ktorý je vševediaci. Ako často počujeme ľudí vo svete takto hovoriť, ale, žiaľ, deje sa to aj v cirkvách. Moderná filozofia a liberálne kresťanstvo zvolilo tento prístup. Nuž, ten malý, konečný, obmedzený človek, toho istého zloženia ako kus hliny, posudzuje živého Boha, ktorého nikdy nemôže pochopiť a hovorí: "Pozri, Boh je neverný, nevie veci urobiť správne a zdá sa, ako keby ani nebol milujúci." Pavol takýmto hovorí: "Keď ti takéto myšlienky prídu na myseľ, mal by si povedať: Nie, Boh má pravdu a ja som klamár. Ja to celkom nechápem, neviem to celkom obsiahnuť, ale som si istý, že som to ja, kto sa míňa pravdy a kto nechápe. Ale to, čo predsa len viem, je, že Boh nie je neverný a ani nespravodlivý. On v svojom charaktere musí byť úplne spravodlivý a ak sa mne zdá a usudzujem, že je nespravodlivý, tak to musí byť zo mňa, a nie z neho. Som to ja, ktorý nerozmýšľa správne." Toto môžeme považovať za prvé pravidlo na kontrolu našej vlastnej teológie, nášho vlastného spôsobu rozmýšľania a logiky: Nikdy to nie je Boh, ktorý by urobil niečo zle alebo nespravodlivo. Ako príklad Pavol uvádza slová kráľa Dávida. Dávid spáchal cudzoložstvo s Batšebou a pritom Dávid bol spravodlivý a dobrý človek - a podľa Písma človek "podľa Božieho srdca", ale napriek tomu padol do tohto otrasného hriechu. Keď počul, že Batšeba je tehotná, tak chcel prikryť, zakamuflovať svoje prestúpenie. Keď je Dávidov hriech nakoniec úplne odhalený, Dávid volá a hovorí Bohu: "Pane, proti tebe a len proti tebe samému som zhrešil." Čo je na tom pozoruhodné, je to, že spáchal cudzoložstvo s Batšebou, zabil jej manžela a pritom hovorí, že to nebolo proti nim, ale že "to bolo proti tebe, Bože, proti komu som zhrešil." Tak hovorí citát zo Žalmu 51. A to, čo Pavol o Dávidovi hovorí vo verši Rímskym 4,6-8, je citát zo Žalmu 32,1-2. Dávid vyznáva: "To odsúdenie, ktoré ja prijímam od teba, Bože, je spravodlivé. Ty si dokázal sám seba. A tá skutočnosť, že si ty vyriekol odsúdenie proti mne, len dokazuje, že si plný práva, aby si mohol zvíťaziť, keby si sa súdil." A potom hovorí: "Ak by teba niekto súdil, Pane, ty vždy v tom súde zvíťazíš, vždy sa dokáže, že ty máš pravdu. Skutočnosť, že ty súdiš môj hriech, Pane, je pravdivá, je to správne." Pavol hovorí: "Váš kráľ Dávid súhlasil s Bohom, keď Boh súdil jeho hriech. On nepovedal, že Boh bol ten neverný." On vedel veľmi dobre, že to je on, kto bol neverný. To, čo sa Dávid nakoniec snaží povedať, je, že súd nad ním dokazuje Božiu spravodlivosť. Hovorí: "To, čo som urobil, bolo veľmi škaredé, zlé, hriešne. Tá skutočnosť, že som bol neverný a ty si ma odsúdil, Pane, dokazuje tvoju spravodlivosť - ty si spravodlivý; to dokazuje, že ty si dobrý, a to dokazuje, že ty budeš súdiť bezbožných." Pavol, zmýšľajúc židovským zmýšľaním, hovorí: "Viem teda, čo mi poviete. Poviete mi toto: "Ak to, čo robíme, dokazuje, že sme neverní, a ak toto dáva na známosť Božiu spravodlivosť, potom prečo nás má súdiť? Veď my takto oslavujeme Boha! Celý svet môže vidieť, ako nás Boh bude súdiť pre nevernosť, a môže povedať: Ó, áno, Boh je spravodlivý. Tak prečo by Boh mal odsúdiť niečo, čo ho v skutočnosti oslavuje?" ("Ale ak naša nespravodlivosť len dokazuje spravodlivosť Božiu, čo povieme? Či nie je potom Boh nespravodlivý, ktorý nesie na nás hnev? (Po ľudsky hovorím)" - verš 5). Po ľudsky hovorím - dodáva Pavol. A čo znamená tento dodatok? Že nehovorí podľa Božieho Ducha? Slovo hovorím tu znamená, že rozpráva a hovorí myslením telesného človeka (ako telesný človek). Vieme však, že telesné zmýšľanie je v nepriateľstve s Bohom (Rímskym 8,7-8), je v protirečení a v boji, vo vojne s Bohom. "Lebo ak pravda Božia rozhojnila sa mojou lžou na jeho slávu, prečo som potom ešte i ja súdený ako hriešnik? A či potom nemáme radšej robiť zlé, ako sa nám rúhajú, a ako niektorí vravia o nás, že hovoríme, robme vraj zlé, aby prišlo dobré? Ktorých odsúdenie je spravodlivé."(3,7-8). Ak tvoje ľudské zmýšľanie, bez ohľadu na to, aké je logické, je: "Keď ja som nespravodlivý a Boh je tým ukázaný ako verný a spravodlivý, tak prečo by som potom mal byť súdený?" Pavol na toto hovorí: "To je bláznivé, to je nezmyselné, to je nepravdivé." Ako by potom Boh mohol súdiť celý svet? Žid si bol vždy istý tým, že Boh bude súdiť pohanov, ale tiež v tom, že tento súd nad neobrezaným pohanským svetom dokazuje Božiu spravodlivosť! Pavol hovorí: "Keď ty ako Žid vieš, že Boh súdi nespravodlivosť pohanov, súdi nespravodlivý bezbožný pohanský svet a tento súd oslavuje spravodlivého Boha, ktorému ty slúžiš, tak prečo si potom myslíš, že keď Boh je dokázaný ako spravodlivý sudca, a ty si nájdený ako nespravodlivý, že ty by si mal byť z tohto súdu vynechaný?" Ak áno, mal by Boh takýmto istým spôsobom súdiť aj pohanov? Mal by Boh povedať, že preto, že pohanský svet ma svojím hriechom oslavuje, mám ich nechať neodsúdených, ako to požaduješ pre seba? Mám nechať neobrezaných Filištíncov neodsúdených a prijať ich spolu so Židmi do jedného kráľovstva? To by už ale pre Žida bola pohoršujúca myšlienka, ale pre seba túto výhodu chcel mať. Abrahám, ich praotec, toto dobre vedel. Keď sa Boh chystal súdiť Sodomu a Gomoru, čo povedal Abrahám Bohu? Či On, sudca celého sveta, môže konať nespravodlivo? "Kdeže by si učinil takú vec, aby si usmrtil spravodlivého s bezbožným, a aby bol spravodlivý zrovna taký ako bezbožný! Nech je to preč od teba! Či azda sudca celej zeme neučiní súdu?"(1.Mojžišova 18,25). Abrahám hovorí: "Bože, ty musíš byť spravodlivý." Čo teda Abrahám povedal? Bože, ty si spravodlivý! Preto nemôžeš odsúdiť spravodlivého spolu s bezbožným (pozri 1. Mojžišova 18,23). Abrahám nikdy nepovedal, že Boh nemôže súdiť Žida spolu s pohanom, ale hovorí "Bože, ty nemôžeš súdiť spravodlivého s bezbožným človekom" - a to je rozdiel ("... Či azda zahladíš spravodlivého s bezbožným?"). Abrahám úplne súhlasí s tým, že si bezbožný človek zaslúži akýkoľvek súd, čo ale zahŕňa aj bezbožného, skazeného Žida. Pavol teda hovorí: "Ak si ty naozaj myslíš, že Boh dokazuje svoju spravodlivosť cez tvoju nespravodlivosť a že pritom ty sám nebudeš súdený, tak ako potom Boh bude súdiť svet?" Bude súdiť tak, že bezbožných neodsúdi, nenechá ich voľne odísť zo súdu preto, že by ich nespravodlivosť dokazovala jeho spravodlivosť? Nie, tak to nebude! Boh každý hriech, bezbožnosť a nespravodlivosť odsúdi. Božie súdy sú stále spravodlivé a podľa pravdy, lebo Boh je spravodlivý a pravdivý vo svojej podstate. Týmto sme sa naučili druhú vec. Ak akákoľvek teológia necháva otvorené dvere pre nemorálnosť, tak si môžeš byť istý, že v žiadnom prípade toto učenie nie je od Boha. Ak ti kedykoľvek a ktokoľvek povie: "Buď nemorálny, aby sa tým Boh zjavil vo svojej milosti. Buď nemorálny, aby tým Boh bol ukázaný ako spravodlivý. Vôbec sa nestaraj o svoju svätosť, lebo svätosť nie je dôležitá a čím viac zlých vecí urobíš, tým viac každý bude vidieť, aký je Boh svätý a spravodlivý. Ak sa dostaneš k teológii, ktorá ti dáva licenciu na hriech, tak si buď istý, že takáto teológia, učenie, nie je od Boha." Satan je otcom každej lži. On je klamár a takéto učenie je jedno z jeho klamstiev. Ak niekto prijme ako pravdu, že "hriech v jeho živote je úplne v poriadku, lebo tým oslavuje Boha", tak potom nepochopil Boha, jeho milosť a spravodlivosť a učinil z Boha klamára. Odsúdenie, ktorého sa mu nakoniec dostane, bude úplne zaslúžené. Pravá doktrína, pravá teológia a zdravé biblické učenie majú vždy viesť k túžbe po väčšej svätosti. Vždy majú viesť k tomu, aby sme chceli byť viac a viac podobní Kristovi.

(Jesse Pirschel)

Tvoj hriech začína pocitom nedostatku

Sun-ci, autor starovekého diela "Umenie vojny", veril, že kľúčom k víťazstvu v bitke je poznať seba samého, a taktiež nepriateľa. "Ak poznáš seba, ale nepoznáš protivníka, máš päťdesiat percentnú šancu, že vyhráš. Ak nepoznáš seba a ani protivníka, podľahneš v každom boji." Čo sa týka nášho boja s hriechom, musíme poznať oboch - aj seba, aj protivníka. Náš protivník, satan, je zlovestne aktívny v našom boji s hriechom (1.Pt. 5,8). Pokúša, podvádza, klame a ničí. Ale čo by sme mohli povedať o našom vzťahu k hriechu. Spojenie medzi tým, ako koná satan a ako konáme my, je dôkladne zachytené v Biblii. Satan naplnil Ananiášove srdce lžou voči Duchu Svätému (Sk 5,3). Satan môže pokúšať v dôsledku nedostatku sebakontroly (1.Kor. 7,5). Satan nás môže oklamať a vedie tým naše myšlienky k bludu (1.Kor. 11,3). Ako funguje toto prepojenie medzi satanovým pokúšaním a našimi činmi? Ak chceme pochopiť samých seba a stratégiu nášho protivníka, musíme si odpovedať na túto otázku.

Túžba predchádza pokušeniu

Zrejme najlepší spôsob, ako porozumieť tomu, ako funguje pokušenie a naše následné činy, je v Jakubovi 1,14: "Každý človek je v pokušení, keď je lákaný a priťahovaný svojimi vlastnými túžbami." Zatiaľ čo sústredenie na seba samého, namiesto sústredenia na protivníka ťa môže prekvapiť, Jakub vyučuje dôležitý fakt o tom, ako funguje hriech. Hovorí, že túžba predchádza pokušeniu. Nie je to o samotnom pokušení, ale o určitej túžbe nášho srdca, ktorá nás vedie k hriechu (Jk. 4,1-2). Nie si v pokušení urobiť niečo, po čom netúžiš. Nemôžem ťa pokúšať zjesť plnú misku štrku. Nezáleží na tom, ako oduševnene by som ti ňou mával pred tvárou a ako veľmi by som ťa presviedčal sladkými rečami o jeho úžasnej chuti a dokonalom zložení. Jednoducho by to pre teba nebolo vôbec pokušením. Prečo? Pretože netúžiš po jedení štrku. Skutočne pokúšaní môžeme byť len tým, po čom túžime. V tom prípade pokušenie nie je niečo, čo sa nám stane, ale je to niečo, čo sa deje priamo v nás. Ako Jakub hovorí, naše vlastné túžby nás lákajú a priťahujú do hriechu. Naše túžby sú naším hlavným pokušiteľom. Toto by malo byť niečo, čo nás poriadne zobudí. Spôsob, ako bojovať proti hriechu, nie je, že sa budeme snažiť odolať pokušeniu. Najefektívnejším spôsobom, ako bojovať s hriechom, je zmena našich túžob.

Odkiaľ pochádzajú túžby

Aby sme boli schopní meniť naše túžby, musíme najprv vedieť, odkiaľ pochádzajú. Túžba môže existovať, iba ak nám niečo chýba. Túžby sa rodia z určitej potreby, relatívnej alebo skutočnej, ktorú chceme uspokojiť (1.M. 3,6). Túžime po jedle práve vtedy, keď je náš žalúdok prázdny. Túžime po teple, keď nám je zima. Túžby sa rodia z určitej potreby. Z toho vyplýva, že hriešne túžby musia tiež vychádzať z pocitu, že nám niečo chýba. Prečo by niekto zneužíval alebo týral iného človeka? Pretože mu chýba pocit moci a autority. Prečo by niekto trávil toľko času v práci, že by to išlo na úkor jeho rodiny? Pretože mu chýba pocit užitočnosti a dostatočného úspechu. Prečo by niekto podvádzal svojho/svoju manžela/ku? Pretože im chýba pocit naplnenia. Pokušenie je ponuka, ktorú poskytuje hriech našim túžbam. Ponúka naplnenie miest, ktoré sú prázdne. Ale prečo si vyberáme hriech, aby zaplnil tieto prázdne miesta, namiesto toho aby sme ich zapĺňali niečím lepším? Prečo by sme robili niečo, pred čím nás Izaiáš 55,2 jasne varuje: "Prečo dávate peniaze za to, čo nie je chlieb, a vašu robotu za to, čo nezasýti?" Odpoveď je koreňom každého hriechu.

Každý hriech pochádza z nevery

Nevera je koreňom každého hriechu (Rím. 14,23). Vyberáme si hriech, aby zaplnil prázdne miesta v našom živote, pretože neveríme, že Boh je schopný to miesto zaplniť sebou samým. Ježiš nás učí tento princíp v Reči na vrchu. Hovorí, že sme ustarostení preto, lebo neveríme, kým je Boh pre nás. Ježiš nám ukazuje, že keďže sa Boh stará o nebeské vtáky a poľné ľalie, o to skôr sa postará o nás (Mt. 6,25-34). Keď neveríme týmto pravdám o Božej starostlivosti, hrešíme prostredníctvom našej ustarostenosti. Podľa Ježišovho učenia o ustarostenosti môžeme popísať nasledujúcu reťazovú reakciu, akúsi analógiu medzi nevierou a hriechom:

- Neviera: Neveríme, že sa o nás Boh postará ("vy maloverní").

- Nedostatok: Chýba nám pocit istoty a bezpečia ("Čo budeme jesť?").

- Túžba: Túžime po pocite ochrany a kontroly nad situáciou ("Toto všetko zháňajú pohania").

- Pokušenie: Hriech nás vedie do pokušenia, aby sme veci vzali do vlastných rúk ("Nebuďte ustarostení").

- Hriech: Zbytočne sa strachujeme ("Kto z vás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť?").

Ako bojovať proti hriechu

Takže, ako nám môže poznanie seba samého a poznanie nášho nepriateľa pomôcť v boji s hriechom? Ak chceme bojovať proti hriechu, musíme najskôr zmeniť to, čomu veríme. Porozmýšľajme nad hriechom ustarostenosti, o ktorom Ježiš rozprával. Ako môžeme prestať byť ustarostení? No, nie je to iba o tom, že odmietneme pokušenie. Je to o zmene pohľadu na Božiu starostlivosť o nás. Pamätajme, že keďže sa Boh stará o "nebeské vtáky" (Mt. 6,26) a "poľné ľalie" (Mt. 6,28), postará sa omnoho skôr o nás, ktorí sme "oveľa viac" ako ony (Mt. 6,26). Nebojujeme proti ustarostenosti tým, že prestaneme byť ustarostení. Bojujeme proti nej tým, že "hľadáme najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť," vediac, že "toto všetko sa nám pridá" (Mt. 6,33). Čím viac veríme tomu, kým sa pre nás Boh stal v Kristovi, tým viac mu dovolíme zaplniť miesta v našom vnútri, ktoré sú prázdne. Keď sa v nás toto deje, Duch Svätý vytvára v našich srdciach nové túžby (Rím. 8,1-11). Tieto nové túžby hasia moc pokušenia, vedú nás ďalej od hriechu a bližšie ku svätosti.

(David Bowden)