Dôvod našej veľkej radosti

(Lk. 2,1,10 -14)

"Počujete spievať zvony vianočné? Počujete ako znejú radostne? Rozprávajú sväté zvesti dojemné, že Pán Ježiš narodil sa v Betleme. Haleluja! Radostne zvon zneje" Spievali sme v tejto známej vianočnej piesni. Vianoce a radosť, radovanie sa sú skutočne veľmi úzko spojené v našich mysliach. Je to úplne legitímne, že sa nám Vianoce spájajú s radosťou. Veď predsa radosť bola už v základe zvesti anjelov: "Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí" (v. 10).

Sú Vianoce! – musíme sa radovať, lebo radosť patrí k Vianociam, tak sa aj nám patrí radovať. Mnohí sa radujú na Vianoce, lebo je to taký zvyk. Počujú zvesť o veľkej radosti, ale nerozumejú jej, lebo nepoznajú jej pravý dôvod – osobu Ježiša Krista, Jeho narodenie na tento svet. Vianoce sa slávia aj v krajinách, kde nepoznajú ich pravý význam. V mnohých ázijských krajinách, ako napríklad v Japonsku, ktoré je v prevažnej miere budhistické a šintoistické a kresťania tvoria len dvojpercentnú menšinu, má slávenie Vianoc dlhoročnú tradíciu. Je to však sviatok pre deti a zamilovaných, alebo sviatok rodiny. Ľudia sa v dnešnom svete, v ktorom zažívame množstvo stresov a smútku, snažia získať radosť, vytvoriť si radosť, či urobiť si radosť rôznymi spôsobmi. Vianoce sú dobrým spôsobom, aby sme vytvorili radostnú atmosféru. Vyzdobíme svoje domovy, dávame a dostávame darčeky a radujeme sa z toho, že môžme darovať a aj z toho, že dostávame darčeky. Radujeme sa z toho, že môžme byť spolu s našou rodinou, s našimi najbližšími. Zrejme všetci máme skúsenosť, že atmosféra radosti, takto vytvorená radosť zvyčajne netrvá dlho a aj tá štedrovečerná, alebo vianočná, ak je založená na ľuďoch a veciach, rýchlo skončí a trvá len jeden večer, či niekoľko dní, alebo ani to nie. V mnohých rodinách ani takúto bežnú ľudskú pohodu a radosť nie je možné tohto roku vytvoriť, či už kvôli chorobe, alebo chudobe, možno aj kvôli tomu, že niekto z blízkych nečakane zomrel a jeho miesto ostalo prázdne. V takýchto rodinách je miesto radosti prítomný aj na Vianoce častokrát smútok. Preto je dôležité, na čom je naša radosť založená, čo je jej príčinou. Skutočnú radosť sa nedá prikázať, nie je možné vynútiť si, aby sa človek úprimne radoval. Keď však poznáme Toho, ktorý sa narodil v Betleheme na prvé Vianoce, ak poznáme Pána Ježiša Krista, pravý dôvod tej veľkej radosti, potom naša radosť nie je len vytvorená, alebo vyvolaná atmosférou okolo, či okolnosťami. Ak poznáme Krista, nielen ako betlehemské dieťatko, ale ako anjelmi predpovedaného Spasiteľa – Záchrancu, tak naša radosť nemusí byť len prchavým okamihom, či chvíľou, ale môže byť trvalou radosťou. Dôvodom radosti je paradoxne práve to, že hoci si uvedomujeme, že tento svet je plný bolesti, chorôb, problémov a hriechu, ale práve v tú noc v Betleheme pred vyše dvetisíc rokmi poslal Boh v dieťati, ktoré sa narodilo v chudobe, v maštali a uložené bolo do jasieľ, v tomto dieťati poslal Boh pomoc, záchranu pre nás ľudí z týchto hrozných vecí. Do tohto temného sveta bolesti, smrti, nenávisti, sporov a hriechu prišlo Svetlo, prišiel prorokovaný Záchranca – Mesiáš. Sám Boh prišiel v ľudskom tele, sám Boh sa stal človekom, stal sa Immanuelom, Bohom, ktorý je odvtedy s nami celkom iným spôsobom, než bol s nami ľuďmi dovtedy. Od narodenia Ježiša v Betleheme je už s nami aj ako človek. Boh, všemocný stvoriteľ neba a zeme, všetkého, čo existuje sa na čas rozhodol vzdať svojej božskosti, aby sa stal bezbranným dieťaťom a zraniteľným človekom. Tento Boh prišiel na svet, aby bol blízko nás práve vtedy a aj vtedy, keď sme v chorobe, keď trpíme, keď smútime, keď sa cítime osamelí, keď sa trápime, keď zápasíme s pokušením. Keď padneme, je tu, aby nás pozdvihol, je tu, aby nám pomohol. Dokonale rozumie všetkému, čím prechádzame vo svojich životoch, lebo všetkým, okrem hriechu aj sám prešiel. Dieťa, ktoré sa narodilo v Betleheme, ktorého narodenie teraz oslavujeme, keď vyrástlo na muža, tak tento muž dokonale vyplnil svoje poslanie Spasiteľa – Záchrancu, čo o ňom zvestovali anjeli. Počas celého svojho aktívneho pôsobenia zachraňoval a išiel za tými, ktorí potrebovali záchranu, išiel za ľuďmi na okraji spoločnosti, ktorých sa ostatní štítili, ktorými ostatní opovrhovali. Svoje dielo záchrany vykonal a dokonal na golgotskom kríži, kde zomrel za nás všetkých, za všetkých ľudí, ale konkrétne aj za teba a za mňa, aby tebe aj mne mohli byť odpustené hriechy. Vstal z mŕtvych, aby všetci, ktorí v Neho veria, mohli byť tiež vzkriesení a žiť večný život spolu s ním a zasľúbil, že všetkých, ktorí v Neho veria ako vo svojho Záchrancu, ktorí prijmú Jeho dielo záchrany pre seba, vezme k sebe domov, kde im chystá príbytky. On sa narodil pre všetkých ľudí ako Spasiteľ – Záchranca. Prišiel, aby sme sa nemuseli báť, aby sme sa nebáli choroby, smrti, všetkých zlých vecí, ktoré vnáša do tohto sveta hriech, aby sme sa nebáli ani toho Zlého, ktorého On premohol. To, že prišiel pre všetkých ako Záchranca znamená na jednej strane istotu, že nikto nie je vynechaný, nikto nie je mimo, nikto nie je tak mimo, tak zlý, že by nemohol byť zachránený. Na druhej strane, je to aj istota, že mimo Neho, mimo tohto Záchrancu, ktorý sa narodil na tento svet pred vyše dvetisíc rokmi nie je žiadna iná možnosť záchrany. On prišiel zachrániť všetkých a nikto iný to nemôže urobiť. "V nikom inom niet spásy. Lebo pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení-zachránení"(Sk. 4,12). Ak si tu dnes a neraduješ sa touto trvalou veľkou radosťou zo svojej záchrany, lebo ešte si sa nedal zachrániť, lebo ešte nemôžeš povedať, že to dieťa, ktorého narodenie dnes oslavujeme, je aj Tvojim Záchrancom, tak dnes sa môžeš rozhodnúť a môžeš sa Ním dať zachrániť. Možno si myslíš, že záchranu vôbec nepotrebuješ, alebo si možno myslíš, že teba už nedokáže nikto zachrániť. To, že sa Kristus narodil ako záchranca pre všetkých ľudí, však znamená, že každý človek, všetci potrebujeme byť zachránení, všetci bez výnimky, ty aj ja aj on spod moci a otroctva hriechu. To, že sa narodil ako Záchranca pre všetkých ľudí znamená, že každého, bez výnimky aj môže a dokáže zachrániť. Práve táto unikátnosť, jedinečnosť Božieho činu záchrany je dôvodom pre našu veľkú radosť, ktorá nemusí byť závislá od okolností v ktorých žijeme tu na zemi, ktorá nie je chvíľková, ale trvalá, lebo si môžem neustále uvedomovať, že som zachránený. Som zachránený! Som zachránený od večnej smrti vďaka Ježišovi, ktorý sa narodil v Betleheme! Ak si uznal a rozoznal, že si stratený vo svojich hriechoch, že si zatratený a dal si sa zachrániť Kristom, tak sa môžeš dnes radovať oveľa viac ako inokedy, môžeš sa radovať veľkou radosťou, lebo v Betleheme sa začalo aj Tvoje dielo záchrany. Môžeš sa radovať veľkou radosťou, lebo v Betleheme sa začalo dielo záchrany pre každého človeka. Zachránený si nielen ty, zachránení sú aj Tvoji blízki, Tvoji milovaní, ktorí veria v Pána Ježiša ako svojho Záchrancu a zachránení stále môžu byť aj tí Tvoji príbuzní, priatelia a známi, ktorí ešte nepoznajú Krista, ako svojho Záchrancu. Každý má šancu sa dať zachrániť.

To je dôvod, On – Pán Ježiš Kristus, je dôvodom našej trvalej a veľkej radosti. Tej vianočnej, ale nielen vianočnej, aj tej každodennej. Radosti z nášho Záchrancu a z našej záchrany. Túto radosť zo záchrany môžeme spolu so žalmistom vyjadriť nádhernými slovami zo Žalmu 118,14-24: "Hospodin je mojím útočiskom, ospevujem ho, stal sa mi záchranou. Hlas plesania nad záchrancom znie v stanoch spravodlivých, Hospodinova pravica mocne zasiahla. Hospodinova pravica sa pozdvihla, Hospodinova pravica mocne zasiahla. Neumriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Hospodina. Veľmi ma potrestal Hospodin, smrti ma však nevydal. Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Hospodinovi. Toto je Hospodinova brána, ňou vchádzajú spravodliví. Ďakujem Ti, že si ma vypočul, že si sa mi stal záchranou. Kameň, ktorí stavitelia zavrhli, stal sa uholným kameňom. Stalo sa to na pokyn Hospodina, je to vec v našich očiach obdivuhodná. Toto je deň, ktorý učinil Hospodin, plesajme a radujme sa v ňom!"

(Ján Szőllős)

Mesiáš - Pomazaný

Čítajme v evanjelií Jána 7.kap. od 27 verša po koniec: "Lenže o tomto vieme, odkiaľ je, keď však príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je. Keď Ježiš učil v chráme, zvolal: Aj ma poznáte, aj viete, odkiaľ som. No ja som neprišiel sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal, a toho vy nepoznáte. Ja ho poznám, lebo som od neho a on ma poslal. Chceli ho teda chytiť, ale nik nepoložil na neho ruku, lebo ešte neprišla jeho hodina. Mnohí zo zástupu však uverili v neho a hovorili: Urobí azda Mesiáš, keď príde, viac znamení ako tento? Farizeji počuli, že to zástup hovorí o ňom. Veľkňazi a farizeji poslali sluhov, aby ho chytili. No vtedy povedal Ježiš: Ešte krátky čas som s vami a potom pôjdem k tomu, ktorý ma poslal. Budete ma hľadať, a nenájdete ma; kde som ja, ta vy prísť nemôžete. Vtedy si Židia medzi sebou hovorili: Kam chce odísť, že ho nenájdeme? Chce ísť azda do gréckej diaspóry a učiť Grékov? Čo je to za reč, ktorú povedal: Budete ma hľadať, a nenájdete ma; kde som ja, ta vy prísť nemôžete?"

Čo vieme my o Ňom?

Priebeh a obsah celej tejto príhody mal v rukách nebeský Otec. To sme mohli vidieť už z predchádzajúcich udalostí. To má svoje pokračovanie. Ako v slovnom prejave Pána Ježiša Krista, tak aj v reakciách počúvajúcich. Tendencia je stupňujúca. Naberá to na vážnosti. Dôležité sú odozvy. Prinášajú dôsledky Pánovi Ježišovi zúčastneným poslucháčom a nie v poslednom rade to má dopad aj na nás. Je to udalosť, ktorá hovorí bez časového obmedzenia. Pán Ježiš vystupuje čo ráz viac a jasnejšie ako svedok pravdy: Pretože platí, to čo povedal: "Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas"(Jn. 18,37). Vidíme, ako táto udalosť priam je spojená s celkovým účinkovaním Pánovým. V každom slove a v každom Božom skutku niet tu neprávosti, nepravdivého, ani polopravdy. Iba jedinečná a čistá svätá pravda a dar lásky a milosti ľuďom. A čo človek? Ľudia aj vo svojej nedôslednosti, pohodlnosti, chcú vytrvalo obhajovať seba a svoje postavenie. To je nemiestna pýcha, pohrdanie pravdou, milosťou a láskou Pána Ježiša Krista. Kde stojím ja? Vo verši 27 je jasný dôraz na ten ľudský postoj. Ale, napr. staručký Simeon vedel a o tom svedčí: "Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izrael"(Lk. 2,29-32). Silný argument a veľké poznanie o Pánovi, ktoré bolo v Izraeli prístupné každému. Každému, kto sa úprimne zaujímal o to odkiaľ prišiel a ako prišiel Pán Ježiš. Všetko mali napísané v Starej zmluve, u prorokov. Dôkaz o tom im dal sám Pán na ceste do Emauz (viď Lk. 23,13 a nasl). To všetko nie je iba o tom, byť s Pánom Ježišom, ale poznať Ho a jeho zámery. Byť nápomocní pri ich plnení, alebo priamo ich plniť. Toto je, to najhlavnejšie. Ďalej veriť Mu vedieť do detailov všetko o Ňom o Jeho zámeroch a cieľoch. To je výzva nielen pre tých zúčastnených v Jeruzaleme, ale aj pre nás a pre všetky časy. Vtedy chceli siahnuť na Pána, ale nebol tu ešte Ním určený čas. Dnes na meno a na vieru v Pána Ježiša sa útočí tiež, ale iba do tej miery, ako im to Pán dovolí. Vieme však Jeho čas prišiel vtedy a časy sa menia aj teraz a iná situácia nastane pred Jeho druhým príchodom. To si treba uvedomiť - On Pán Ježiš má vo svojich rukách časy a ich naplnenie. Preto je toto upozornenie na "Jeho čas" na viacerých miestach. V našom texte sa tento dôraz vyskytuje dvakrát. Teda sledujme časy, čo sa v nich odohráva, ako ich Pán Ježiš režíruje. Budeme jedno s Ním, naplnení radosťou, naplnení istotou, že spolu s Ním kráčame, či konáme.

Poznanie cez vieru a znamenia, zo skutkov

Ap. Ján skutky a zázraky Pána Ježiša Krista predkladá ako znamenia. A tie aj skutočne majú tento význam, aby hovorili k tým, čo ich sledujú a zažijú. V liste Rimanom je doslovne na to poukaz: "Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, Jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať uvažovaním zo stvorených vecí. A tak nemajú ospravedlnenie"(Rím. 1,20). Boží postoj je taký potom je skutočne milosťou to, že predsa len mnohí uverili z dôvodu toho, čo robil. Preto akými skutkami - znameniami dával na vedomie kto je a kým je. To mali sledovať a tomu rozumieť. Pán situácie priam vytváral a cez ne priamo pôsobil, tak sa to dá tomu porozumieť. Aj dnes nám dáva znamenia, aby sme sa vedeli zorientovať v tomto svete. Aby sme vedeli, aký čas nastal a čo s v ňom bude odohrávať. Tak ako vtedy, to vyžadovalo sústredenie, posvätený život, modlitby a vedenie Duchom svätým, to isté platí aj dnes. Keď to vtedajšia "nábožná" vrchnosť vybadala, že pôsobenie a znamenia Pána Ježiša vyvolávajú odozvu, tak sa im to nepáčilo a rozhodli sa pre protiútok. To isté máme tu i dnes. Kto uverí dnešným znamenia a výstrahám, ktoré nám Pán dáva a ak aj niekto uverí, stretáva sa z nepochopením a protiútokom. Boj dobra a zla pokračuje po stáročia na tom sa nič nemení. A to nepochopenie je aj v mnohých cirkvách a práve od tých, ktorí sú v čele postavení. Viera z Božích skutkov a znamení teda má svoje pokračovanie. Na to Pán pripravoval svojich učeníkov a máme byť pripravení aj dnes. To by malo zaznievať viac v kázaniach a biblickom vyučovaní. Na reakciu tých čo uverili aj pre tých Pán Ježiš jasne odpovedal. Kedy ja rozhodnem, vtedy odídem. Čas je ešte tu, ale už iba krátko to bude trvať, že budem medzi vami. Dobrého býva vždy málo. Dobré časy rýchlo ubehnú. Čo však príde po nich? Pre Izraelčanov to znamenalo - bez osobnej fyzickej prítomnosti Pána Ježiša Krista. Bola to až taká katastrofa? Nie. Tou najväčšou a najskutočnejšou katastrofou je duchovné odlúčenie od Pána Ježiša Krista. Je Božou milosťou, že práve tou duchovnou cestou je Pán Ježiš vždy k nájdeniu. Ale iba do času, potom môže prísť zatvrdnutie, o ktorom platí "a nenájdete ma." A stal sa aj tento postoj, pre mnohých realitou. Žiaľ.

Opäť ľudské rozumovanie namiesto úprimnej viery a oddanosti k slovám Pána Ježiša Krista

Áno tam kam šiel len tak ľahko nikto nemôže pristúpiť, iba tým čo je to dané - viď Zj. 5,6. Majme na pamäti, že ak sa pustíme do takého spôsobu myslenia a vyjadrovania (v. 35,36), že tým vydávame svedectvo samy o sebe. Bohu pripisujeme ľudské vlastnosti, ľudské možnosti. To je jasný dôkaz toho, že sme "vedľa." Božia realita je iná a namiesto takého rozumovania, radšej modlitba s prosbou o "nebeskú múdrosť." Modlitbu, v ktorej radšej budeme ticho stáť a čakať na Božie usmernenie a Božie vysvetlenie, na Božiu reč. A tu aj ihneď príde. Prichádza v posledný deň, ale môže prísť aj v poslednom okamžiku života. "Božia reč" prišla v posledný sviatočný deň. I to môžeme porozumieť z rôznymi pohľadmi. V posledný, ale predsa prišla, lepšie tak ako vôbec, žiadna Božia reč. V posledný sviatočný pre Pána Ježiša tu na zemi? Pretože o rok neskôr bol ukrižovaný a tých nasledujúcich sviatkov sa nedožil v tomto tele, ale v tele oslávenom. Toto je síce málo podstatné. Hlavné je to čo povedal a obsah týchto slov by nám mal byť diamantom, nie zlatom.

(Zmena a Rast)

Stavanie na skale

"...položil som základ... Ale každý nech hľadí, ako naň stavia."(1.Korintským 3,10)

Najskôr musíme položiť ten správny základ. Je možné položiť si do života správny, ale aj nesprávny, zlý základ, ako o tom učí Pán Ježiš v podobenstve o rozumnom mužovi a o mužovi bláznovi (Matúš 7,24-27): "Každého teda, kto čuje tieto moje slová a činí ich, pripodobním rozumnému človekovi, ktorý postavil svoj dom na skale. A spustil sa lejak, a prišli rieky, a zaviali vetry a oborili sa na ten dom, a nepadol, pretože bol založený na skale. A každý, kto čuje tieto moje slová a nečiní ich, bude pripodobnený človeku bláznovi, ktorý vystavil svoj dom na piesku. A spustil sa lejak a prišli rieky, a zaviali vetry a zavadili o ten dom, a padol a jeho pád bol veľký." Z tohto podobenstva rozumieme, že ak je základ zlý, tak na ňom sa potom už nijako nedá postaviť budova, ktorá by obstála v nepriazni času. Len budova postavená na dobrom základe môže obstáť. Rozdiel medzi budovami týchto dvoch mužov nebol v skúškach, ktorým boli vystavené. Oba domy boli vystavené rovnako búrke, vetru, povodni. Rozdiel medzi nimi bol v tom, na akom základe boli vystavané. To, čo podobenstvo chce zdôrazniť je, že ak je položený zlý základ, všetko je už vopred stratené a je len otázkou času, kedy prídu skúšky a dom sa zrúti a jeho pád bude veľký. Pán Ježiš v podobenstve aj vyložil, ako je možné položiť správny základ, aby sme potom "stavali na skale", ktorou je on sám. Opisuje to slovami: "... kto čuje tieto moje slová a činí ich..." Rozumný muž počul evanjelium Ježiša Krista a tomuto (nie inému) evanjeliu uveril (základ). Slovami "činí ich" Pán Ježiš podčiarkuje, že spasiteľná viera je viac než len samotné presvedčenie, či intelektuálne súhlasenie s jeho slovami. Spasiteľná viera je nerozlučne spojená aj s poslušnosťou viery. Teda výraz "počuť slová Pána Ježiša a činiť ich" znamená počuť pravé (biblické) evanjelium o ceste spásy, uveriť a súčasne byť poslušný vo viere. Na inom mieste to Pán Ježiš vyjadril takto: "Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom"(Ján 3,36). Aby podčiarkol, že kvalitou (vlastnosťou) spasiteľnej viery je poslušnosť (poslušnosť viery), nehovorí len "kto neverí", ale použije výraz "kto nie je vo viere poslušný". Podobne sú v Skutkoch 6,7 opísaní tí kňazi, ktorí spasiteľne uverili v Pána Ježiša, ako takí, ktorí boli "poslušní viere". Jednoducho povedané: Pre spásu nestačí veriť "teoreticky", ale treba podľa viery aj žiť a konať. Je potrebné Pána Ježiša poslúchať, napodobňovať, nasledovať. Treba žiť podľa jeho prikázaní, ktoré neskôr inšpiráciou Svätého Ducha rozvinuli aj apoštoli, čo v zmysle učenia nazývame sumárne "učenie Kristovo a učenie apoštolov" a v zmysle normy pre žitie nového života nazývame "Kristov zákon"(1.Korintským 9,21) či voľne povedané "novozmluvné prikázania", alebo aj "apoštolské ustanovenia". Nepochybujeme o tom, že pre fyzickú budovu je dôležitý dobrý základ, ale o to viac je to dôležité pre duchovnú stavbu človeka, duchovný život, život viery. Preto aj na tomto mieste znova zdôrazňujeme dôležitosť dobrého, správneho základu. Ako stavať na správnom základe - ako "stavať na skale?" Správne stavanie budovy sa začína už položením správneho základu. Už položenie správneho (dobrého) základu má v sebe aj rovinu (prvok) stavania dobrej budovy. Rozumný muž počul a uveril (položil dobrý základ) a slová Pána Ježiša Krista (Kristov zákon) vo svojom živote aj naďalej napĺňal, žil nimi (stavanie budovy). Dom rozumného muža bol nielen postavený na dobrom základe, ale bol aj dobre stavaný. Preto dom múdreho muža odolal všetkým búrkam a pohromám. Muž blázon tak neurobil - počul, ale neuveril, a preto ani nekonal podľa toho, čo počul. Preto jeho dom neodolal, zrútil sa. Na oba domy prišli rovnaké pohromy. Uvedomme si, že kresťanstvo neponúka nikomu cestu života viery v Ježiša Krista (cestu do neba) ako cestu pokojnú a bez problémov a starostí. Naopak, Písmo varuje, že do kráľovstva Božieho musíme vojsť cez mnohé súženia (Skutky 14,22). Evanjelium, ktoré by ukazovalo cestu do neba ako bezproblémovú a bez ťažkostí, je falošné evanjelium (pozri aj Galatským 1,6-13), ktoré nikoho neprivedie do cieľovej stanice, ktorou je večný život v Božom kráľovstve. Samotnému stavaniu na základe, na tom správnom, dobre položenom základe, sa potom venujú aj ďalšie novozmluvné texty, ktoré rovnako používajú symboliku stavania stavby. Keď v našom živote už je položený základ, ktorým je Ježiš Kristus, potom na tejto skale budujeme počúvaním a plnením Božieho slova. Môžeme to povedať aj nasledovne: Usilovným štúdiom Božieho slova a jeho aplikáciou v našich životoch. Tak to povedal aj apoštol Pavol starším v Efeze, keď sa s nimi lúčil: "A teraz už porúčam vás Pánovi a slovu Jeho milosti, ktoré má silu vybudovať vás a dať vám dedičstvo so všetkými posvätenými."(Skutky 20,32). Je to Božie slovo a jedine Božie slovo, ktoré, keď ho počujeme a plníme, študujeme a aplikujeme, je schopné a má moc a silu vo veriacich budovať a vybudovať pevnú a bezpečnú stavbu viery na základe samého Ježiša Krista. 

Toto privádza k otázke: Aký je vzťah medzi Kristom a Bibliou?:

Biblia o sebe prehlasuje, že je Božie slovo. V Písme je tiež viacero miest, kde rovnaké pomenovanie, Slovo, resp. Slovo Božie, je dané aj samotnému Ježišovi Kristovi. Takými miestami, napríklad, sú: "Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh."(Ján 1,1); "A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami..."(Ján 1,14; pozri tiež 1.Jánov 1,1-4) a tiež aj "A bol oblečený v rúchu, pokropenom krvou, a jeho meno sa zovie: Slovo Božie."(Zjavenie 19,13). Rovnakosť pomenovania Biblie a osoby Ježiša Krista poukazuje na rovnosť (zhodu) podstaty: Biblia je Božie slovo a Kristus je Božie Slovo (Slovo). Oboje je autoritatívnym a dokončeným zjavením Boha a oboje je navzájom v dokonalej zhode. Biblia je zapísané Božie slovo a Kristus je žijúce Božie Slovo. Biblia dokonale zjavuje Krista a Kristus dokonale naplňuje Bibliu (Božie slovo). Pred svojim vtelením bol Kristus večným Slovom u Otca (Ján 1,1) a vo vtelení je Kristus Slovom v tele (Slovom učineným telom). Svätý Duch, ktorý Boha zjavuje skrze jeho zapísané slovo - Bibliu, zjavuje Boha v Slove učinenom telom - v Ježišovi Kristovi Nazaretskom (Ján 16,14). Rovnosť (zhodu) podstaty medzi Božím slovom a osobou Ježiša Krista vidíme aj z iného uhla pohľadu. Oboje je životom (Ján 14,6). Božie slovo (zapísané, alebo hovorené/zvestované) je samo o sebe životom. Rovnako tak aj Ježiš Kristus (Slovo učinené telom) je život, má život sám v sebe. Zapísané alebo hovorené/zvestované Božie slovo je živé, je život, oživuje: "Človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza skrze ústa Božie."(Matúš 4,4), "... Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život. ... Slová večného života máš."(Ján 6,63 a 68); "majúc u seba slovo života..."(Filipským 2,16); "A chcúc to tak, splodil nás slovom pravdy... "(Jakub 1,18); "znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky."(1.Petra 1,23); "Lebo slovo Božie je živé a účinné..."(Židom 4,12 a ďalšie miesta).

Ježiš Kristus má život a je život sám o sebe:

"V ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí... Lebo ako má Otec život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. ... Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie i život" (Ján 1,4; 5,26 a 1,25; rovnako aj Ján 6,33; 10,28; 11,25; 14,16; Skutky 3,15; Rímskym 5,10; 6,23; 1.Ján 1,2 a ďalšie miesta). Podobne rovnakou podstatou zapísané Božie slovo a vtelené Slovo sú aj v zmysle: cesta, pravda, uzdravenie, svetlo a ďalším. Postoj k zapísanému Božiemu slovu znamená rovnaký postoj k osobe Ježiša Krista, k Slovu, a je ukazovateľom postoja k samému Bohu. Preto vzťah k Bohu sa prejavuje vzťahom k jeho Slovu a ten sa prejavuje podľa vzťahu k zapísanému Božiemu slovu (Biblii). Z tohto, čo sme teraz povedali, pre veriaceho vyplýva, že jeho vzťah k Biblii má byť rovnaký ako jeho vzťah ku Kristovi. Takto to oznamuje aj sama Biblia v Jánovom evanjeliu v 14. kapitole, v ktorej je zapísaná situácia, kedy Pán Ježiš pripravuje svojich učeníkov na dobu, keď má byť od nich vzatý. Učeníkom hovorí: "Ešte krátku chvíľu, a svet ma viacej neuvidí, ale vy ma uvidíte..."(verš 19). Učeníci nerozumejú tomu, že svet ho už neuvidí, ale oni áno. Pán im to objasňuje slovami: "Ježiš odpovedal a riekol mu: Keď ma niekto miluje, ten bude ostríhať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok."(verš 23). Kľúčom k porozumeniu sú slová: bude ostríhať moje slovo. Toto poukazuje na to a hovorí o tom, aký má byť vzťah veriaceho (učeníka Ježiša Krista) k Ježišovi Kristovi a k Biblii. Veriaci v Ježiša Krista (v Slovo učinené telom) zachováva (ostríha) Kristovo slovo zapísané v Biblii, lebo podstata oboch je tá istá. Po položení pevného základu Písmo inštruuje o stavaní pevnej budovy viery. Smeruje, vedie nás k jednému, a to: Postaviť pevnú budovu viery znamená počúvať (čítať, študovať), zachovávať (ostríhať) a žiť Kristovo slovo (Matúš 7,24; Ján 14,23). Pre veriaceho v Ježiša Krista je to životne dôležitá vec, lebo pre neho to znamená, že: Zachovávanie Božieho slova ukazuje na skutočnosť, že ide vskutku o nasledovníka (učeníka) Ježiša Krista. Podľa verša Ján 14,23 ostríhanie Božieho slova je preukázaním jeho skutočného milovania Boha a dôvodom Božej lásky k učeníkovi. Ten, kto zachováva a poslúcha Božie slovo, bude mať spoločenstvo s Bohom a Boh bude prebývať v jeho živote. Podobne tak to opisujú aj verše: "Kto hovorí: Znám ho, a jeho prikázaní nezachováva, je lhár, a v tom niet pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom je po pravde láska Božia dokonaná. Po tom známe, že sme v ňom. Ten, kto hovorí, že zostáva v ňom, je povinný, ako on chodil, i sám tak chodiť."(1.Jánov 2,4-6). Zachovávanie Božieho slova je preverením lásky veriaceho k Bohu. Postoj k Biblii je postoj k samému Bohu. Dnes Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, sedí po pravici Otca v nebesiach. Dnes tu s nami prebýva skrze svojho Ducha a skrze Božie slovo. Verím, že Boh hovorí k svojmu ľudu rôznym spôsobom (Skutky 2,14-21; Židom 1,1), ale pritom Písmo je najvyššou autoritou a tým najzávažnejším a najdôležitejším prostriedkom, skrze ktorý Boh zjavuje samého seba, hovorí k svojmu ľudu, vedie svoj ľud a usmerňuje ho. Všetko ostatné zjavenie musí byť preskúmané porovnaním s Písmom a môže byť prijaté len do tej miery, do akej je v súlade s učením, praxou a príkladmi predloženými v Biblii. Je potrebné a životne dôležité neustále zdôrazňovať zvrchovanosť a nadradenosť Písma nad akýmkoľvek iným zdrojom zjavenia alebo učenia. Zapísané Božie slovo (Biblia) je najvyšším a najdôležitejším meradlom, ktorým musí byť všetko ostatné rozsudzované a preverované (pomerané). Žiadne učenie, žiadne prehlásenie či tvrdenie, žiadna prax a čokoľvek iné, nemôže byť prijaté, keď/pokiaľ nie je v plnom súlade s Božím slovom. Pritom nikto, človek, spoločenstvo či cirkev, nemá právo zapísané Božie slovo meniť, ignorovať či prekrúcať. Ak tak robí, nemusíme naň brať ohľad, lebo záväzným a budujúcim je len Božie slovo kanonizované a zapísané v 66 knihách Písma.

Na záver stručné zhrnutie:

Na položenom základe, ktorým je Ježiš Kristus, budujeme naše životy počúvaním, zachovávaním a činením Božieho slova. Je to teda Božie slovo, ktoré nás buduje. Božie slovo je testom nášho nasledovania a poslúchania Boha a našej lásky k Bohu. Je to spôsob, ktorým Kristus zjavuje sám seba a spôsob, ktorým k nám prichádza Boh vo svojej plnosti.

(Drahoslav Vajda)

                                                                             BIBLIA

     "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi"