Vyvolený pre slávu / Robert Sheehan

Desiata kapitola

Ľudská zodpovednosť a Božia zvrchovanosť

V prvej polovici tejto knihy bolo našou snahou poukázať na Božiu zvrchovanosť v spasení - Jeho zvrchované vyvolenie niektorých k večnému životu. V druhej polovici sme ukázali na zodpovednosť človeka veriť, prijať a poslúchať všetko, čo Boh zjavil. Stále zostáva otázka vzťahu medzi Božou zvrchovanosťou a ľudskou zodpovednosťou. Zreteľným príkladom je prípad Judáša Iškariotského. Zradenie nášho Pána spôsobené Judášom je jasne opísané ako výsledok Božieho plánu. Bolo to predurčené Bohom. V tom istom verši (Lukáš 22,22) je však vyslovené beda a vina pripísaná zradcovi. Boh je predstavený ako ten, kto naplánoval čin, za ktorý bol Judáš braný na zodpovednosť. Bolo mnoho pokusov vysvetliť charakter vzťahu medzi Božím plánom a ľudskou zodpovednosťou. Ani jeden z nich nebol obzvlášť úspešný, pretože vždy viedli buď k ubratiu z Božej zvrchovanosti, aby sa maximalizovala ľudská zodpovednosť, alebo k prehnanému dôrazu na Božie plány, ktorý prakticky potlačil ľudskú zodpovednosť. Skutočnú odpoveď na tento problém môžeme pravdepodobne nájsť v antinómii. Antinómia je, keď dve pravdy zostávajú spolu v napätí, pričom nedokážeme plne vysvetliť ich presný vzájomný vzťah. Napokon, Biblia nás nepozýva, aby sme verili iba tomu, čo môžeme plne porozumieť. Volá nás, aby sme prijali, čo je zjavené a to, čo nie je zjavené, ponechali na Boha. Naše porozumenie nemôže byť nikdy meradlom Božieho konania, pretože je skutočný rozdiel medzi našimi a Jeho myšlienkami, medzi našimi a Jeho cestami (Deuteronomium 29,29; Izaiáš 55,8-9). Antinómia nie je charakteristická iba pre tieto dve doktríny. Súčasťou geniality biblického kresťanstva je, že nás necháva v napätí v samotnom srdci každej hlavnej doktríny. Heréza alebo falošné učenie vždy povstáva z túžby zbaviť sa problémov a zahŕňa popretie niektorého aspektu pravdy. Antinómia je v srdci biblického učenia o Bohu. Boh sú traja: Otec, Syn a Svätý Duch. Boh je zároveň jeden. Heretici sa stanú buď triteistami, ktorí popierajú Jeho jednotnosť, alebo unitariánmi, ktorí popierajú Jeho osoby. Biblické učenie však odmieta prístup buď - alebo k myšlienke, ktorá hovorí aj - aj. Nikto nedokáže presne vysvetliť vzťah medzi tromi a jedným, ale mali by sme snáď očakávať, že pochopíme Boha úplne? Antinómia je nevyhnutná pre biblické učenie o osobe Krista. On je plne Bohom - a ako taký je uctievaný. On je plne človekom - a ako taký má službu spolucítenia a zľutovania. Heretici buď popreli Jeho Božstvo alebo Jeho pravé človečenstvo. Biblia učí oboje. Keď heretici volajú: "To nie je logické!", naša odpoveď musí byť: "Ale je to biblické!" Podobne tí, ktorí odmietnu antinómiu vo vzťahu k zvrchovanosti a zodpovednosti, zvyčajne skončia tým, že podcenia jedno alebo druhé. Niektorí v prehnanom trvaní na zvrchovanosti otupia ostrie v kázaní evanjelia, ktoré vyžaduje od hriešnikov, aby sa postavili zoči-voči svojim povinnostiam a zodpovednostiam. Niektorí v trvaní na zodpovednosti obmedzia Boha na sluhu zosadeného z trónu, ktorý sa podlizuje ľudskej vôli a nemôže o ničom rozhodnúť, pokiaľ Mu to človek nedovolí. Pravda antinómie sa vyhne obom extrémom. Boh je zvrchovaný; človek je zodpovedný. Oboje je pravda, oboje sa má kázať, veriť a poslúchať...→

Galería obrázkov

Prvotná cirkev

(Skutky 2,42-47)

Máme pred sebou obraz cirkvi, tak ako ho videl Lukáš. Má na sebe ešte peľ prvotnosti a pôvodnosti, čo je veľmi dôležité aj pre nás, lebo cirkev žije zo zásad, z ktorých vznikla. Keď máme napr. nejakú fotku a urobíme z nej kópie, bude každá kópia bledšia a bledšia. Musíme preto vziať pôvodný film a robiť z neho kópie, ktoré budú mať aj pôvodnú formu aj pôvodnú farbu. Aj cirkev je ohrozená vyblednutím, ba znetvorením a jej udržanie a vzrast závisí od toho, že sa stále vracia k prvotným princípom. Musíme sa preto pýtať: Ako vyzerajú tieto pôvodné zásady veriacich vo vzťahu k Bohu, k spoločenstvu a k svetu?

1. Vzťah veriacich k Bohu

Cirkev má praktické zjavenie o vzťahu prvotných kresťanov k Bohu, nám o tom svedčí veta: "A zotrvávali v učení apoštolov." Bolo to posolstvo, že v Ježišovi sa zjavil konečný kráľ Božieho kráľovstva, ktorý svojou smrťou a vzkriesením priniesol záchranu celému svetu. Toto učenie bolo základom, do ktorého sa zaborí a ich viera ako kotva. Nechceli len dôverovať a učenie nechať stranou. Prv než dôverovali, museli spoznať, čo drží a čo nie. Cirkev žije aj z otvorených očí. Keď zlyhá jej teológia, zlyhá aj jej viera, a aj jej život. "Prax bez teórie je ako slepý na ceste." Veď ako myslíme, tak sa nakoniec aj chováme. Prvotná cirkev mala aj účasť na Božích daroch. "A zotrvávali...v spoločenstve." Toto slovo (gr. koinónia) má viacej významov. Jeden z nich je "spoločná účasť na daroch spásy." Kresťania mali nielen učenie, ale aj účasť na tom, čo im Pán získal: na odpustení hriechov, na Svätom Duchu a večnom živote. Mali nie boha filozofov a teológov, ale živého Boha Abrahámovho, Izákovho a Jákobovho, ktorý nielen poúča, ale hlavne obživuje. Preto sa stali nie múdrejšími, ale novými ľuďmi. Pavol si prial, aby sme spoznali, čo všetko máme ako dedičia Boží a neboli milionári, ktorí to ignorujú a žijú na životnom minime (Ef. 1,17-23).

Cirkev má reálne symboly

Okrem toho, že zotrvávali aj "pri lámaní chleba." My dnes chlieb krájame, ale vtedy sa lámal. Týmto spôsobom začínal domáci pán jedlo, a to sa stalo označením Večere Pánovej. Pánov stôl sa stal teda miestom, na ktorom sa uskutočnilo posilnenie cirkvi. Bol to nielen symbol, ale reálny symbol, ktorý dával, čo predstavoval. Toto stolovanie dávalo účasť na Pánovom víťazstve. Cirkev žije nielen z počuteľného slova, ale aj z viditeľného slova vo sviatosti, ktorá - za predpokladu viery - dáva, čo znázorňuje: odpustenie a zmocnenie. Na bohoslužbách nemajú byť ľudia "k smrti poukázaní," ale majú tam dostať reálnu účasť na Božej záchrane. S lámaním chleba veriaci "zotrvávali na modlitbách." V modlitbe si človek uvedomuje, že Boh je Pán, ktorého treba vyvyšovať nad všetky osoby a veci; ktorému treba poďakovať za prijaté dary a ktorému možno zveriť všetky potreby a obavy. Modlitba nie je básnička, ale rozhovor, s prítomným Bohom. Hudson Taylor sa modlil za 120 misionárov a modlitba mu dala viacej istoty, ako keby mu už bol niekto ukázal fotku týchto ľudí. A predsa u nás sú modlitebné hodiny najmenej navštevované zhromaždenia. Podmienkou je isteže: Buď vôľa tvoja! Nie je však naším heslom: "Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy sa nenaješ?" Pamätajme: "S peniazmi či bez peňazí, ale bez viery sa nezvíťazí"!

Cirkev má oddanú radosť

O lámaní chleba si čítame, že "brali pokrm v plesaní"(v.46). Večera Pánova bola pre nich predjatím (anticipáciou) mesiášskeho hodu, svadby Baránkovej (Lk. 14,15; 1.Pt. 4,13). Toto prítomné stolovanie, na túto slávnosť ukazovalo a ju sprítomňovalo. Bol to len náznak. Bola to predchuť, ale predsa to bol veľmi významný poukaz. Bol to len závdavok, prvá splátka, ale tá zaručovala plnú výplatu a tak sa tam cítili ako na svadbe a jasali, mali nevýslovnú radosť. Pre nich Večera Pánova nebola pohrebným karom so smutnými tvárami a tlmenými piesňami. My sme ju zúžili na Pánovu smrť a stratili sme tým výhľad na Pánov príchod a svadobné ovzdušie. Smutné kresťanstvo je liahňou ateizmu (smutní pietisti mali synov ateistických filozofov). Bola to však aj pravdivosť: "(Brali pokrm) v prostote" (apelotés). Prekladá sa to ako úprimnosť, ale pôvodne znamenalo "nie kamenistú pôdu". Nie kamene a zem, len rovná zem. My máme tiež rôzne chodníky. Myslíme aj kresťansky, ale niekedy aj svetsky. Ako laodikejský zbor: Ani studený, ani horúci! Ani - ani, to je to najhoršie, čo môže cirkev postihnúť. Zachváti ju fatálna infekcia a ona o tom ani nevie. Kristus je vraj jej Pánom, ale stojí pri dverách. Vo vnútri sa nevie radovať, lebo nie je úplne odovzdaná, vládne si sama. Vyrovnajme chodníky, lebo inač sa darmo modlíme za požehnanie! Ježiš musí byť vo vnútri! Radostné kresťanstvo áno, ale nie vypočítavé, lež oddané a bez kompromisu. Zhrnutie, toho čo sme si doposiaľ povedali: Keď Johann Albrecht Bengel píše v "Skutkoch o tajomstve cirkvi", vidí ho v tom, že "mali Boha prítomného - Habebant enim Deum praesentem". Tento živý Boh rozhodoval o ich učení, ktoré sa sústreďovalo na kríž Jeho Syna a učilo brať dary, ktoré pre nich získal Pán; dovolil im aj zhromažďovať sa okolo stola, na ktorom im v symboloch, dával výsledky Ježišovej smrti a v modlitbe Ho mohli sláviť, i zveriť Mu svoje bolesti a potreby; dalo im to ohromnú radosť, ktorá zaháňala strnulú nudu zákoníckych farizejov; to všetko však len za predpokladu, že ich srdce nebolo vlažné, ale priame, jednotné a jednoznačné. Keď sa dívame na seba v tomto zrkadle, musíme vo všeličom pridať. Aj my niekedy "kážeme, kážeme, kážeme, slová, slová, slová, ktoré uspávajú. Pamätajme: "Môžeme sa mýliť, ale nesmieme byť nudní, lebo to zabíja." - Obávam sa tiež, že sa stráca spontánna radosť hostiny a nastupuje pochmúrnosť pohrebu, a stráca sa najmä modlitebná horlivosť, ako keď manželia si už nemajú čo povedať. - A vlažnosť je osobitá kapitola! Kážeme veriacim: "Hľa, stojím pred dverami a klopem" - ale to je reč o cirkvi! My máme kľúče a rozhodujeme, či Ho vpustime a do ktorej izby áno, a do ktorej nie. Riešenie je v tom, že On dostane kľúče a rozhodovanie!"...→

(Zmena a Rast)

Misia k pohanom

O Pavlovi všeobecne vieme, že po pripojení sa k antiochijskému zboru, absolvoval tri misijné cesty a aj cestu do Ríma, ktorá je niekedy považovaná za jeho štvrtú misijnú cestu. Ale obraz Pavlovej služby je širší. Z predchádzajúcich článkov tohto čísla už vieme, že k tomu obrazu patrí aj 14 predchádzajúcich rokov predtým, než sa Pavol na pozvanie Barnabáša pridá k antiochijskému zboru a je týmto zborom prvýkrát vyslaný na misijnú cestu. V tejto časti chceme nadviazať a ďalej doplniť mozaiku Pavlovej služby. Znovu si ale pripomeňme, že všetko, o čom píšeme, sa udialo v svete rovnako reálnom, ako je ten náš dnešný. Reálnom v zmysle, že keď si sadnem na stoličku, je to skutočné. Rozprávam sa s druhým človekom a aj to je skutočné. Svet ranej cirkvi nie je rozprávkový či fantazijný svet. Sme celý čas v realite, ktorú Pán Boh stvoril a vložil nás do nej. Pritom svet prvého storočia a Antiochie, ktorá sa stane základňou pre Pavlovu misiu a zohrá v nej kľúčovú úlohu, je práve tak reálny ako tento náš súčasný. Zastavme sa chvíľu najprv pri Antiochii. Čo to bolo za mesto? Čo o ňom vieme? Do akého mesta, ktoré sa potom stane jedinečnou základňou pre jeho službu, Pavol prichádza? Sýrska Antiochia sa dnes nachádza na juhu Turecka. Z Antiochie prvých storočí veľa nezostalo, lebo skoro celá je pochovaná pod veľkým moderným mestom. Mnohé pôvodné ulice a budovy dávnej Antiochie sú niektoré aj desať metrov pod dnešnými cestami a budovami. Zato v minulosti, zvlášť v dobe expanzie Rímskej ríše, bola Antiochia kľúčové a dôležité mesto. Bolo to mesto bohaté, strategicky dôležité, čoho prejavom na tie časy bolo aj to, že do neho viedla kvalitná rímska cesta. Zvlášť po vzniku cisárstva (to datujeme do roku 27 p. n. l., kedy sa Octavianus stal cisárom a dostal titul Augustus a Rím vtedy prešiel z republikánskeho politického zriadenia na cisárstvo) bolo na území Rímskej ríše vystavané množstvo ciest, ktoré umožnili nebývalý rozmach obchodu a cestovania. Rimania postavili a poprepájali nimi hlavné centrá svojej ríše. Nepredstavujme si ich ako naše diaľnice, no i tak boli na tú dobu revolučné. Americký biblista J. Gresham Machen to vo svojej knihe The New Testament - Anintroduction to its Literature and History (Nová zmluva - úvod do jej literárnej povahy a histórie) vystihol nasledovne: "Dokonca aj s nimi (rímskymi cestami) bola raná kresťanská misia náročná; bez nich by však bola nemožná". Nedá sa teda prehliadnuť, že Pán Boh si aj v tomto prozreteľne vybral ten správny čas, kedy evanjelium prišlo. Vďaka týmto cestám, hovorí Machen, bolo zvestovanie evanjelia krížom-krážom po svete vôbec možné. Keby neboli vybudované cesty, je nepredstaviteľné, aby sa tak rýchlo, za niekoľko desaťročí evanjelium dostalo do Ríma, skoro až do Španielska, do celého dnešného Turecka, Grécka, Macedónska, do dnešného Talianska. Expanzia bola rýchla a cesty tým, že spájali veľké centrá ríše, boli pre šírenie evanjelia ako stvorené. Ako vyzeral vtedajší svet? Nemáme fotky a ani videá z toho obdobia. Máme len usilovnú prácu archeológov a bádateľov. Čo vieme o starobylej Antiochii je, že v tom čase to bolo tretie najväčšie mesto Rímskej ríše. Prvým bol Rím a druhým bola Alexandria (Egypt). Sme v gigantickom, obrovskom meste tých čias. Odhad je, že Antiochia mala v Pavlovej dobe 250 tisíc obyvateľov. Najznámejšou pozoruhodnosťou mesta Antiochie prvého storočia bolo stĺporadie, ktoré bolo súčasťou hlavnej ulice mesta. Podľa francúzskeho archeológa Jeana Lassusa mala hlavná ulica šírku 30 metrov a stĺporadie obsahovalo tisícky stĺpov. Tiahli sa v dĺžke 3,5 km cez väčšiu časť Antiochie. Stĺporadie bolo v noci osvetlené a dobové záznamy hovoria, že na týchto miestach sa ľudia do noci zvykli združovať a rozprávať. A tak vidíme, že ľudia v Antiochii tiež žili podobne ako my dnes - nebol to nejaký nepredstaviteľne iný život akoby na inej planéte. Mali podobné záľuby a zvyky a ľahko si vieme predstaviť, že kresťania z antiochijského zboru často prichádzali na túto hlavnú ulicu, aby tam hovorili s ľuďmi a hlásali im Krista. Rozprávali o Ježišovi a o naplnených proroctvách a možno mnohokrát aj dlho do noci a medzi nimi býval aj Pavol. Môžeme vidieť, že svet, v ktorom Pavol žije, je úplne reálny. Sú tam skutočné mestá, skutočné ulice a skutočné predmety, ktoré ľudí obklopujú tak, ako je to dodnes. Do tohto mesta prichádza Pavol na pozvanie Barnabáša, aby posilnil službu miestneho zboru. Keď o Pavlovi budeme rozmýšľať ďalej, majme túto predstavu Antiochie. Tamojší zbor kresťanov musel byť očividne veľký. Možno nie taký veľký ako jeruzalemský zbor, ktorý podľa Skutkov zostáva najväčší zo všetkých zborov spomínaných v Písme. Je to ale rozhodne zbor, o ktorom môžeme pokojne uvažovať, že sa tam v tom najlepšom čase podľa Lukášovho popisu, učili zástupy, že tam bolo množstvo učeníkov. A to pochopiteľne znamenalo obrovský potenciál pre Božie dielo. Vráťme sa teraz k momentu, keď Barnabáš priviedol Pavla do Antiochie. Pavol sa pridal k tímu vedúcich a služobníkov v tomto zbore. Týmto prichádza chvíľa, od ktorej potrebujeme o Pavlovi začať rozmýšľať v dvoch rovinách. Prvá rovina. Písmo opakovane a mnohokrát predstavuje Pavla ako Kristovho apoštola. To znamená, že bol priamo a osobne Kristom poverený apoštolskou službou. Kristus sa mu ukázal ako vzkriesený, zveril mu apoštolskú službu a prikázal mu zvestovať evanjelium z pozície apoštola osobne povereného Kristom. Že je to tak, vidíme aj z týchto veršov Písma. "Pavel, apoštol, nie od ľudí ani nie skrze človeka, ale skrze Ježiša Krista a Boha Otca, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych"(Galatským 1,1). V tomto verši je uvedené, že Pavlovo apoštolstvo nie je ľudské poverenie, konsenzus skupiny ľudí, ale ako Pavol hovorí, jeho apoštolské poverenie je priamo od Boha, priamo od Ježiša Krista a od tohto sa odvíja Pavlova autorita ako apoštola. Môže šíriť, učiť Kristove príkazy a volať ľudí k poslušnosti Kristovmu slovu. "Ale keď sa zaľúbilo Bohu, ktorý ma oddelil od života mojej matky a povolal svojou milosťou, zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, hneď som urobil tak, že som sa neporadil s telom a krvou."(Galatským 1,15-16). A pozrime sa na Kristovu výpoveď, ktorou Pán Ježiš oslovil učeníka Ananiáša v meste Damašek. "Ale Pán mu povedal: Iď, lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno i pred pohanov, i pred kráľov, i pred synov Izraelových."(Skutky 9,15). Pavol začal kázať hneď po obrátení. Nečakal, kým ho jeruzalemský zbor uzná. Pavol s nimi má veľmi dobré vzťahy, je tam nepochybne puto, je tam podanie si rúk, ale Pavol nečakal na to, že nejaký človek potvrdí jeho apoštolstvo. Hneď hlásal v Damašku Pána Ježiša a hneď bol aktívny v službe, ktorou bol poverený. "Či nie som apoštol? Či nie som slobodný? Či som nevidel Ježiša Krista, nášho Pána? Či nie ste vy mojím dielom v Pánovi?"(1.Korintským 9,1). Tieto slová sú z obdobia, keď Pavlovo apoštolstvo, ale aj sám Pavol, je všelijako spochybňovaný kresťanmi korintského zboru. Aj na inom mieste korintským veriacim pripomína svoje apoštolstvo slovami: "Znamenia apoštolov sú učinené medzi vami v celej trpezlivosti, divmi, zázrakmi a mocami."(2.Korintským 12,12). Druhá rovina, v ktorej o Pavlovi potrebujeme rozmýšľať, je tá, ktorú vidíme v Skutkoch od 13. kapitoly ďalej. V nich Lukáš opisuje Pavla ako služobníka vyslaného a povereného zborom. "A boli v Antiochii, v tamojšom zbore, niektorí proroci a učitelia, Barnabáš a Šimon, zvaný Niger, a Lucius Cyrenenský a Manahen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Heródesom, a Saul. A keď slúžili Pánovi a postili sa, povedal Svätý Duch: Nože mi oddeľte Barnabáša a Saula ku dielu, ku ktorému som ich povolal."(Skutky 13,1-2). Toto je rovnako dôležité ako to, čo sme o Pavlovi písali v predchádzajúcom bode. Popri prvej rovine musíme uvažovať aj o tom, že Pavol je zároveň vyslaný a poverený zborom. Môžeme to chápať ako model služby a toho, ako má cirkev fungovať a aký vzor je od Pána uložený v Písme. Evanjelista Lukáš najprv vo verši 1 zaradí Pavla, a to je prvá prekvapivá vec, medzi piatich učiteľov a prorokov (učiteľ je ten, ktorý v cirkvi hovorí Božie slovo tým, že otvorí Bibliu, číta ju, vykladá a aplikuje, kým prorok je ten, ktorý v cirkvi hovorí vedený Božím Duchom Božie slovo bez potreby otvoriť Bibliu a zobrať si nejakú pasáž). Podľa všetkého sú všetci piati obidvoje, sú aj prorokmi, aj učiteľmi a medzi nimi je aj Saul. Lukáš ho kladie do tejto päťky popredných služobníkov, lebo chce ukázať, že v antiochijskom zbore sa má stať niečo kľúčové, niečo strategické. Do tejto situácie zaznie volanie verša 2, ktoré Svätý Duch povedal o Barnabášovi a Saulovi. Traja z menovaných piatich prorokov, teda okrem Barnabáša a Saula, oznámili prorockú reč, čiže slovo priamo od Svätého Ducha (pri proroctve má Svätý Duch nad mysľou človeka plnú kontrolu a to, čo odznieva, je slovo za slovom slovo Božie, kým pri vyučovaní Svätý Duch používa a vplýva na učiteľa, ktorý zapísané Božie slovo vykladá a aplikuje do konkrétnych situácii, potrieb a zápasov kresťanov). V tej chvíli, ako v antiochijskom zbore odznie to ustanovujúce proroctvo, zbor sa s ním stotožní a Barnabáš a Pavol sú oddelení pre novú, zvláštnu etapu služby cirkvi. Odchádzajú na cestu, ktorá sa stala známa ako prvá misijná cesta apoštola Pavla. Je to približne v roku 47 nášho letopočtu, teda asi 17 rokov po Letniciach, pričom Pavol už bol približne 14 rokov predtým apoštolsky aktívny. V závere potrebujeme vystihnúť to najviac prekvapivé v našom texte. Pavol bol pôvodne ustanovený za apoštola osobne a priamo Kristom - uviedli sme viacero veršov, ktoré to jasne potvrdzujú. A predsa Pavol svoje osobné poverenie Kristom neuplatňuje odtrhnuto od cirkvi, ale poddá sa antiochijskému zboru ako nástroju ustanovenia a stáva sa tak apoštolom akoby na dvakrát. Tým je v Písme daný biblický vzor, ktorý sa nás aj dnes jednoznačne týka a má na nás rozhodujúci vplyv. Pre mnohé biblické dôvody síce neočakávame, že Kristus bude povolávať nových apoštolov spôsobom, že sa niekomu ukáže a poverí ho hlásaním evanjelia. Na druhej strane ale rozumieme, že zvestovanie evanjelia, zakladanie zborov a vysielanie služobníkov pokračuje až dodnes, dávno po ére Kristových apoštolov. Preto hľadáme v Písmach vzor, akým spôsobom má služba v cirkvi fungovať a existovať. Práve vyslanie Barnabáša a Pavla antiochijským zborom ustanovuje tento vzor alebo model pre cirkev poapoštolskej éry.

(Ján Šichula)