KRESTANSKE HOSPODÁRENIE / PETER MASTERS

Dávanie desiatkov a finančná bezpečnosť

V 2. Korintským 9 sa nachádza dôležitý verš, v ktorom Pavol podľa všetkého reaguje na naše ľudské obavy. V okamihu, keď stojíme pred výzvou byť veľkorysí v dávaní, môžu nás napadnúť myšlienky: "Ale čo ak zrazu prídu ťažšie časy? Čo ak už nikdy viac nebudem v takej pozícii, že by som si mohol dovoliť niektoré veci, ktoré by som chcel? Čo v prípade, ak mi prudko poklesne príjem?" Na všetky takéto myšlienky Pavol hovorí: "Boh má moc rozhojniť vám každú milosť, aby ste vždycky vo všetkom mali všetkého dostatok a tak hojneli na každý skutok dobrý"(verš 8). Boh sa o vás postará, hovorí Pavol. V hojnosti obdržíte každú milosť, aby ste vždy mali dostatok (pozn. - nie priveľa) na oslavovanie Pána, službu pre Neho a rast v milosti. Nejde o zasľúbenie, že odplatou za dávanie obdržíme materiálnu odmenu. Je to sľub milosti, ktorá je Božou priazňou. Táto môže prísť vo forme skromných, miernych nárokov, čoho výsledkom je šťastný život aj napriek absencii mnohých vecí, ktoré svet možno pokladá za nevyhnutné. Pán nás určite obdarí väčším zanietením pre Jeho dielo a použije ako nástroj na prinesenie večného ovocia. Verše 10 a 11 tejto kapitoly (Pavlova modlitba za korintských kresťanov) ukazujú, že Pán môže rovnako rozmnožiť zdroje tých, ktorí verne hospodária, aby ich dávanie mohlo ďalej rásť. Píše: "No, ten, ktorý dáva semä sejúcemu a chlieb na pokrm, dá a rozmnoží vaše semeno a dá rásť plodom vašej spravodlivosti, ktorí ste obohacovaní vo všetkom..." Je to Boh, ktorý poskytuje všetky prostriedky na spravovanie, dáva ovocie a dokonca aj rozmnožuje zdroje verne spravujúcich na ďalšie dávanie. Vieme oceniť, že nás Pán obdaril prospechom na tento účel? Nepodvádzame Ho nevedomky tým, že pre seba zadržiavame to, čo má ísť na Jeho dielo? On poskytuje "semeno", aby Jeho ľud mohol zasiať. Z tohto výnosu (vraví Pavol čerpajúc z Izaiáša) pochádza náš chlieb, ktorým musíme pokryť domáce a rodinné výdavky. No ten diel, ktorý je zasiaty pre Pánovu žatvu, Boh rozmnoží. Preto sa nikdy neprestávajme modliť za dary, ktoré dávame, aby Pán rozmnožil ich užitočnosť pre budovanie kráľovstva. A možno budeme práve my medzi tými, ktorých Boh povolá k neustále rastúcemu dávaniu riadením okolností nášho života tak, aby sme boli "obohacovaní vo všetkom"(verš 11).

Dávanie desiatkov závisí od spokojnosti

Usilovanie o biblickú spokojnosť nebolo nikdy dôležitejšie ako v tejto ére blahobytu. V 1.Timoteovi 6 čítame: "Je naozaj veľkým ziskom pobožnosť so spokojnosťou ... keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme." Aké zásadné je, aby sme svoje životné požiadavky udržiavali na rozumnej a striedmej úrovni! Ak nie sme spokojní, potom nás bude neprestajne premáhať potreba po "niečom inom" a naše nepokojné túžby zruinujú akékoľvek zmysluplné dávanie. Keď plánujeme nákupy, musíme si neustále klásť nasledovné otázky: "Potrebujem to? Je to nevyhnutné? Čo by sa stalo s Pánovým dielom, ak by všetci kresťania minuli peniaze spôsobom, o ktorom teraz uvažujem? Chcem to, aby som sa vytiahol pred inými alebo sa predviedol? Je vhodné to kúpiť, zatiaľ čo iní veriaci prechádzajú ťažkosťami a Pánovi služobníci živoria?" "Tí, ktorí chcú byť bohatí," varuje Pavol, "upadajú do pokušenia a osídla" a ešte do horších vecí. "Bohatým v terajšom veku (a to je väčšina z nás, ktorí žijeme v Európe) prikazuj, aby neboli vysokomyseľní", čo znamená "namyslení". Pred mnohými rokmi som sa stretol s mužom, ktorého osobný príjem bol neporovnateľne väčší než celoročný rozpočet cirkevného zboru, ktorý navštevoval, a pritom spontánne vyhlásil, že jeho dary na Pánovo dielo nie sú nijak veľké. Vydržiaval si dva drahé domy, niekoľko luxusných áut a popri tom všetky ďalšie pozlátky bohatstva a pohodlia. Jeho životný štýl vypovedal o tom, že sebe pripisuje oveľa väčšiu hodnotu než celej službe svojho zboru! Ak priveľa míňame na seba, robíme tým vyhlásenie o našich nárokoch a hodnote. Bohu to však môže znieť ako namyslený krik svetákov. "Prikazuj," pokračuje Pavol, "...aby dobre činili, bohatli v dobrých skutkoch a boli štedrí, zdieľni", čo znamená, aby boli v pohotovosti štedro dávať a ochotní podeliť sa (alebo tiež nepozerať na majetok ako na svoj vlastný). Chamtivosť - čo znamená chcieť viac a viac - je Bohu na veľké pohoršenie a nesmierne poškodzuje duchovný život. Nič neurobí z kresťana pokrytca rýchlejšie ako chamtivosť, a nič viac nepoškodí spravovanie majetku. Pritom je to pravdepodobne najviac podceňovaný hriech medzi veriacimi. Náš Pán povedal: "Hľaďte a chráňte sa lakomstva (Lukáš 12,15). Pavol umiestnil chamtivosť medzi podlosť a zlosť v "zozname hriechov" v Rímskym 1,29. V Efezským 5,3 sa spomína popri smilstve a sexuálnej nečistote ako niečo, čo "nech sa ani nemenuje medzi vami". V Kolosenským 3,5 sa dozvedáme, že máme umŕtvovať lakomstvo, ktoré je tu definované ako "modlárstvo", a podľa Židom 13,5 nepatrí do života kresťana, pretože veriaci majú byť plne uspokojení prítomnosťou Pána. Ako sa vyhnúť chamtivosti, ktorá patrí medzi najhoršie z "telesných žiadostí, ktoré vedú vojnu proti duši"? Ako môžeme držať naše žiadosti pod kontrolou a tak dodržiavať desiate prikázanie: "Nepožiadaš"? Medzi účinné proti lieky patrí popri modlitbe a spokojnosti v Pánovi aj plánované a štedré spravovanie toho, čo nám Boh daroval. Môžeme to vyjadriť aj tak, že primeraným, srdečným a oddaným dávaním potlačíme práve ten hriech, ktorý ničí kresťanské spravovanie majetku. Slová, ktoré Pavol píše Timoteovi o tom, aby sme "bohatli v dobrých skutkoch a boli štedrí, zdieľni", nie sú iba radou, ale vážnym príkazom a poverením. "Prikazuj" to, hovorí Pavol. Spravovanie majetku nie je len naše povolanie a výsada, ale aj tá najláskavejšia možná zábezpeka pred svetáckymi žiadosťami, ktorá naše srdcia udržiava oddané Pánovi a veciam Jeho kráľovstva. Je to mocná ochrana pred chápadlami sveta...→

Galería obrázkov

Viera, dôvera a poslušnosť

Obrátenie, zmena mysle, pokánie - to je prvá fáza premeny človeka v kresťana. Samo obrátenie však pozostáva z dvoch častí, krokov:

1. Prebudenie. Ide tu o čin, zásah Svätého Ducha. Duchovný spánok, z ktorého sa má človek prebudiť, to nie je osviežujúci odpočinok, to je vlastne duchovná smrť. Toto kruté poznanie mu sprostredkuje práve Svätý Duch. Človek musí najskôr poznať svoju diagnózu, musí byť usvedčený zo svojej hriešnosti, musí vidieť, uvedomiť si zúfalosť situácie, v ktorej sa nachádza, ale aj vlastnú neschopnosť dostať sa z nej vlastnými silami. To je "zlá správa", ktorá predchádza evanjeliu - dobrej správe. Je to Svätý Duch, ktorý človeka usvedčuje, ale súčasne mu ukazuje východisko, možnosť a spôsob záchrany. Toto východisko z beznádejnej situácie, ponuka pomoci, záchrany, to je tá "radostná zvesť, dobrá správa, evanjelium": prebudený človek si uvedomí svoje položenie a zatúži po ponúknutej pomoci, ktorá spočíva v prijatí Božieho Syna, Ježiša Krista za svojho Spasiteľa a Pána. Svätý Duch môže prebudiť duchovne mŕtveho človeka rôznym spôsobom. Napríklad "oslovujúcim slovom" ("rémou") - prečítaným úsekom Písma či iného duchovného textu, vypočutím si kázne, svedectvom iného človeka, oslovením pri evanjelizácii a pod. K prebudeniu však môže dôjsť aj za dramatických okolností, napríklad po náhlom, zázračnom uzdravení alebo po inom mocnom Božom čine. Ale tiež v tzv. hraničných životných situáciách (vážne ochorenie, úmrtie v rodine alebo iný otras, skúška).

2. Vstanie a vykročenie. Tu je dôležité osobné rozhodnutie a vôľa. Človek sa nikdy neobráti, ak po prebudení nevstane a nevykročí. Je to podobné, ako keď niekto ráno po prebudení ostane ležať v posteli: práca, ktorá ho čaká, zostane nevykonaná, a on, leňošiac v teplom pohodlí postele, za chvíľu opäť zaspí. Márnotratný syn, keď oľutoval svoj čin, nachádzal sa medzi sviňami. Ak by bol iba ľutoval, ale nevstal a nevykročil, nevrátil sa k svojmu otcovi, bol by zostal naďalej medzi sviňami, bol by zahynul. A tak aj my, ak nás Boží Duch prebudí a tak si uvedomíme svoju biedu, musíme vstať a vykročiť naproti svojmu Záchrancovi.

Stať sa Božím dieťaťom možno iba narodením sa do Božej rodiny, teda jedine znovuzrodením. Po obrátení Svätý Duch ďalej pracuje na človeku a urobí s ním naozajstný zázrak: človek sa znovu narodí, narodí sa duchovne. Volá sa to znovuzrodenie. Bez neho nikto nemôže uzrieť kráľovstvo Božie (Ján 3,3). Znovuzrodenie je druhou fázou premeny človeka (prvou bolo obrátenie). Ním sa človek rodí do Božej rodiny - stáva sa Božím dieťaťom (Jeho synom, dcérou). Boh mu teda už nie je iba Stvoriteľom a Udržiavateľom sveta (neosobným alebo obávaným), ale láskavým, milosrdným Otcom. Od tejto chvíle sa človek stáva kresťanom. Byť členom Božej rodiny, to znamená istotu, bezpečie, radostný, šťastný (blahoslavený) život už tu na zemi, a najmä večný život v Božom kráľovstve. Vo vzťahu k Bohu má človek iba dve možnosti: je, alebo nie je členom Božej rodiny - patrí Jemu, alebo patrí do sveta - čiže patrí satanovi. Kto komu patrí, tomu aj slúži. Nielen tí, ktorí odmietajú Boha, ale aj tí, čo sa k Nemu síce hlásia, ale neposlúchajú Ho, stávajú sa otrokmi satana. Neexistuje nič medzi tým, žiadna tretia cesta. Naozaj sú iba dve alternatívy, dve cesty, vlastne dva tábory, a každý človek, či si to už uvedomuje alebo nie, patrí do jedného z nich. Lebo okrem Boha a satana ("kniežaťa tohto sveta" - Ján 12,31) niet iných vládnucich mocností. Nik nemôže byť teda akýmsi "čiastočným kresťanom". Buď kresťanom je alebo nie je. Kto dôveruje, dokáže aj obetovať. Viera, dôvera a vernosť Bohu sa najvýraznejšie prejavuje práve v ťažkých chvíľach života človeka, cirkvi, spoločnosti. Bolo by možné uviesť veľa príkladov - z Písma, dejín cirkvi i osobných príbehov súčasníkov - ja som si však vybral opäť Abraháma, muža obdivuhodnej viery, dôvery a poslušnosti voči Bohu; i preto, že pre túto jeho vieru Boh v Abrahámovom potomstve požehnal všetky národy zeme (1.M. 22,18) - z jeho potomstva prišiel na svet Spasiteľ. Abrahám prežil veľa ťažkých chvíľ v živote, ale najťažšou bola iste tá, keď ho Boh požiadal, aby Mu obetoval svojho syna Izáka. Už sme o tom hovorili. Pripomeňme si, že Izák bol pre Abraháma tým najvzácnejším, čo na svete mal - bol jeho zasľúbeným synom, ktorého tak túžobne očakával, tak nesmierne miloval, ktorý bol jeho nádejou, nielen ako opora v starobe, ale najmä ako záruka udržania rodu, rozmnoženia potomstva. A ako reaguje Abrahám? Vieme, že neprotestuje, nevzpiera sa, nevyjednáva, ale "osedlal osla, vzal si dvoch sluhov, syna Izáka a išiel"(1.M. 22,3). Príbeh, ako všetci vieme, končí radostne, slávne. Hospodin hovorí Abrahámovi: "Teraz som poznal, že si bohabojný!"(1.M. 22,12). Syn Izák bol zachránený, namiesto neho bol obetovaný baránok. Ako len často sa musíme v živote aj my rozhodovať pre rôzne veci, raz viac, inokedy menej dôležité. Aj my máme svojich "izákov" - niečo, čo máme radi. Ale neraz, na rozdiel od Abraháma, odmietame sa ich vzdať. Príliš totiž lipneme na svojich "izákoch" (postavení, úrade, majetku, ale aj na hriešnych návykoch), odmietame ich dobrovoľne obetovať, a tak sa protivíme Bohu. Takého rozhodovania, to sú vlastne križovatky, kde sa rozhoduje, po ktorej ceste ďalej pôjdeme. Práve tu sa prejaví, kto je naším pánom - Boh, či satan. Prehodíme výhybku na koľaj, ktorá vedie k Bohu, alebo na tú, ktorá smeruje od Neho? Vyberieme si úrodnú, bohatú krajinu, v ktorej však žijú pohania, v ktorej sa nachádzajú skazené mestá Sodoma a Gomora, ako to urobil Lót? Ulakomíme sa na "bohaté pastviny", dáme prednosť bohatstvu a pohodliu i za cenu, že budeme občanmi skazenej Sodomy? Kresťan je človek, ktorý patrí Kristovi. Prijal Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa, stal sa jeho vlastníctvom - údom jeho tela, a tým aj členom Božej rodiny, občanom Božieho kráľovstva. A to je veľká vec, ktorá má ďalekosiahle dôsledky: od nej závisí nielen to, kde bude človek tráviť večnosť, ale aj ako bude žiť tu v časnosti. Tí, ktorí sa rozhodli pre Krista, majú veľké prednosti: popri odmene, ktorá ich čaká (podľa zasľúbení v Bo­žom slove) vo večnosti, prežívajú už dnes, v časnosti, mnohé dobrodenia, plynúce z ich príslušnosti do Božieho kráľovstva. Ale z tej príslušnosti vyplývajú aj povinnosti a zodpovednosť. Na to nezabúdajme.

(Milan Beňo)

Stratení, ktorých milujeme najviac

Čo je ťažšie ako prvýkrát hlásať evanjelium niekomu, koho milujete? Aj po desiatykrát - aj potom, keď už (opakovane) reagovali odmietnutím alebo nezáujmom. V takej chvíli máme často dojem zaseknutia, akoby sme so svojím priateľom, dieťaťom, susedom či manželským partnerom uviazli na mŕtvom bode. Verne sme sa modlili, evanjelium jasne povedali a lásku trpezlivo preukazovali. Niet však ani náznaku, že by sa veci pohli dopredu. Čo ešte môžeme urobiť? Nemáme v pláne vzdávať sa. V stávke je príliš veľa. No vieme, že nežiaduce opakovanie tých istých slov evanjelia môže skôr odpudzovať než priťahovať, skôr zatvrdiť než obmäkčiť. Čo si teda počať? Dávať si pri rozhovore pozor na každé slovo? Uspokojiť sa so zdvorilostnými poznámkami? Cítime sa unavení a znechutení. Možno sa z nás stávajú cynici a poddávame sa tomu, čo sa javí ako neodvrátiteľná realita, že osoba, na ktorej nám záleží, nikdy nebude nasledovať Ježiša. Čo máme povedať, keď sme už všetko povedali? Ako môžeme vytrvať v úsilí získať stratených, ktorých milujeme?

Ako vyviaznuť

Existuje niekoľko užitočných odpovedí pre tých z nás, ktorí takto zápasíme. Po prvé, môže byť pravdou, že sa príliš zameriavame na svoju vlastnú schopnosť (či jej nedostatok) získať osobu, ktorú milujeme. Ježiš odpútava našu pozornosť od nás samých a upozorňuje na Božiu zvrchovanosť. Môžeme veriť, že Boh v správnom čase pritiahne ľudí k svojmu Synovi (Jn. 6,44). Môže byť pravdou, že sme príliš zaujatí nedostatkom úspechu, ktorý v súčasnosti prežívame. No apoštol Pavol nás upozorňuje skôr na budúcnosť: "V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať"(Gal. 6,9). Ďalšou príčinou nášho zúfalstva a zmätku môže byť satanova lož, že máme dočinenia so statickou situáciou. Hlboko v srdci sme presvedčení, že sa nič nezmení. Dôvodom, prečo sa tak cítime, môže byť nevypovedané presvedčenie, ktoré znie asi takto: Mám za úlohu šíriť nemenné evanjelium, a už som ho šíril (veľa ráz!). Nemám viac, čo by som mohol ponúknuť. Urobil som už všetko, čo viem. Nič sa nezmení. "Čo ak je situácia s naším strateným milovaným človekom dynamickejšia, než nám satan chce nahovoriť?" Ale čo ak je evanjelizácia o niečom viac (nie menej) než o šírení obsahu evanjelia? Čo ak sú ľudia komplexnejší a nepredvídateľnejší, ako si možno myslíme? A čo ak je situácia s naším manželským partnerom, priateľom, dieťaťom, rodičom či susedom dynamickejšia, než nám satan chce nahovoriť? S ohľadom na slepú uličku, do ktorej sme sa očividne dostali, je osviežujúce a povzbudivé pripomenúť si tri dynamické skutočnosti v akomkoľvek vzťahu so strateným milovaným.

Ten človek sa zmení

Je až príliš ľahké uveriť tomu, že milovaný človek, ktorý vás pri rozhovore opakovane odbil či nad vami vyhral, bude evanjelium vždy odmietať. Ale ľudia sa menia. Existuje obľúbený mýtus, ktorý hovorí, že každú bunku v našom tele nahradí každých sedem rokov nová, takže každých 84 mesiacov sme doslova iní ľudia. Hoci to nie je pravda, je to užitočná metafora na vyjadrenie toho, čo je skutočne pravda. Vy ako 45-ročný ste (alebo budete) iným človekom, ako ste boli, keď ste mali 35 rokov (a ten bol iný ako človek, ktorý mal 25 rokov). To by nás malo naplniť nádejou. Mám priateľa, ktorý sa každý rok podelí s evanjeliom so stovkami klientov žijúcich v domovoch dôchodcov. Pandémia dramatickým spôsobom zmenila jeho službu, ale vynašiel sa a často navštevuje klientov cez iPad, ktorý v rukách drží asistent domova dôchodcov. Nedávno môj priateľ poprosil priaznivcov, aby sa modlili za klienta menom Bob. Bob sa pred covidom o evanjelium veľmi nezaujímal. Ale došlo k dramatickej zmene. Dnes je Bob pre evanjelium celkom otvorený a dychtí po návštevách, modlitbe a čítaní Biblie. Na to, aby to Boh urobil, použil vírus. Kto by to mohol predvídať? Ani jeden z nás nevie, aké životné zmeny čakajú na tých, ktorých milujeme. Keď sa zmenia ich okolnosti, môžu sa aj oni. Evanjelium už možno zrazu nebudú vnímať ako niečo bezcenné a nepodstatné, ale ako niečo vzácne a zásadné.

Vy sa zmeníte

Počas svojho štúdia na univerzite som býval v jednom dome spolu s niekoľkými ďalšími študentmi, z ktorých jeden bol Angličan. Pomerne často sme sa stretli v kuchyni, kde sme si pripravovali jedlo, a v priebehu mnohých našich rozhovorov bolo pre mňa prirodzené povedať niečo ako: "Dnes ráno som v Biblii čítal niečo zaujímavé," alebo "Naozaj ma oslovilo, čo som dnes počul v kostole." To som bol celý ja, keď som hovoril o niečom zo svojho vlastného života (ako to robia priatelia). Časom som bol schopný podeliť sa so svojím priateľom o evanjelium prostredníctvom týchto rozhovorov v kuchyni. V tom čase som si neuvedomoval to všetko, čo sa odohrávalo v jeho živote. Trápil sa a hľadal, a evanjelium mu vtedy prišlo ako niečo príťažlivé. V jeden konkrétny večer, na ktorý nikdy nezabudnem, ma zastavil v obývačke toho domu, kde sme bývali, a povedal mi, že sa stal kresťanom. Jedným z dôvodov, prečo máme pri evanjelizácii pocit zaseknutia, môže byť to, že sme svoju úlohu nesprávne zredukovali na šírenie posolstva o tom, ako byť spasený. Toto posolstvo je kľúčové a hlavné, ale ak je to všetko, čo máme, už sme ho rozpovedali a už bolo odmietnuté, môžeme mať pocit zaseknutia. Ale naša úloha je širšia, hlbšia a plnšia než toto. My sa máme s druhými deliť o evanjelium a o samých seba (1.Tes 2,8), pretože život človeka vykúpeného evanjeliom toto evanjelium prerozpráva, ale poskytne pri tom jedinečné, osobné a ľuďom zrozumiteľné detaily. Takže aj potom, keď náš milovaný človek odmietne evanjelium, ešte prídu mnohé dodatočné, plodné rozhovory. Napríklad môžeme pokračovať tak, že vyjadríme, čo znamená evanjelium pre nás. Môžeme sa podeliť o to, ako nám nové zápasy a prekážky pomáhajú viac dôverovať Kristovi. Je celkom možné urobiť to spôsobom, ktorý je prirodzený, nesilený a nevyznie moralisticky. Keď budeme v živote zakúšať viac Krista, ktorého milujeme, môžeme to vyjadriť pred ľuďmi, ktorých milujeme. Nezostávame zaseknutí len pri jednom, čo by sme mohli povedať.

Vaše priateľstvo sa zmení

Mám dlhoročného priateľa, ktorý nepozná Ježiša. Veľa rokov pravidelne navštevujem jeho podnik, nie preto, že potrebujem, čo predáva, ale preto, lebo on potrebuje, čo ja rozdávam. Zo začiatku nášho priateľstva sme tárali o počasí a o športe. Potom sme začali preberať naše deti a rodiny. Neskôr sme prešli na témy, ako cirkev, evanjelium, smrť a priateľstvo. Keď sa ocitnem v jeho obchode sám, rozhovor sa vie stočiť rýchlo na veľmi hlbokú tému. Už veľa ráz som ho pozval do kostola, a nikdy neprijal moje pozvanie. Vysvetlil som mu evanjelium, a on neuveril. Ale mám nádej, čiastočne preto, lebo naše priateľstvo nie je statické. "Neverte klamstvu, že sa už nič nezmení, že nie je už nič, čo by ste mohli povedať alebo urobiť." Dnes mu môžem povedať viac, ako som mohol pred piatimi rokmi. Čo možno budem môcť povedať o päť rokov neskôr? Nepredpokladajte, že váš vzťah s priateľom, dieťaťom, susedom či manželským partnerom bude vždy tam, kde je dnes. V skutočnosti predpokladajte, že sa zmení. A proste Boha, aby cez tieto zmeny otvoril dvere.

Nevzdávajte sa

Môj priateľ, ktorý slúži v domovoch dôchodcov, mi raz povedal o mužovi menom Rich, bývalom inžinierovi, ktorý žije v domove dôchodcov. V jedno júlové popoludnie pred rokom alebo dvoma, po rozhovore v jeho izbe, sa Rich rozhodol, že chce poznať Ježiša. Modlil sa a pozval Ježiša, aby sa stal jeho Spasiteľom. Krátko nato nastúpil do kurzu učeníctva, ktorý viedol môj priateľ a spolu si postupne čítali Jánovo evanjelium. Rich mal 98 rokov. Rozmýšľam o tom, koľko ľudí dovtedy hlásalo Richovi evanjelium, ale neboli úspešní. Rozmýšľam o tom, koľkí z nich stratili nádej. Ale po 98 rokoch ho Boh spasil. Prosím vás, neklesajte na mysli. Neverte klamstvu, že sa už nič nezmení, že nie je už nič, čo by ste mohli povedať alebo urobiť. Neprepadnite presvedčeniu, že váš manželský partner, dieťa, sused či priateľ nikdy nespoznajú Ježiša. Neprestávajte sa modliť. Neprestávajte trpezlivo hovoriť, keď na to máte príležitosť. Neprestávajte milovať láskou, akou miluje Ježiš. Neprestávajte sa deliť o to, aké rôzne zmeny a prekážky prežívate vo svojom vlastnom živote počas toho, ako sa držíte Ježiša a rastiete v ňom. Neustále vytrvávajte v úsilí získavať stratených, ktorých milujete.

(Stephen Witmer)